Juditka Hitková
Verme svojim deťom
Opäť je syn na cestách. Nie žeby to bolo úplne prekvapivé a nečakané. Už pred 3 rokmi mi povedal, že sa po škole na cesty ešte vráti. Rodič vždy túži, aby bolo jeho dieťa v bezpečí, ale aj šťastné a spokojné.
Som kvapka vo vesmírnom mori ... pre niektorých aj malým vesmírom ... Zoznam autorových rubrík: Poetry experiment, Príbehy čajovne, Moje pasie, Súkromné, Zamyslenia

Opäť je syn na cestách. Nie žeby to bolo úplne prekvapivé a nečakané. Už pred 3 rokmi mi povedal, že sa po škole na cesty ešte vráti. Rodič vždy túži, aby bolo jeho dieťa v bezpečí, ale aj šťastné a spokojné.

Možno si spomínate na môj druhý blog, kde som zverejnila svoj odchod z pekného manažérskeho miestečka a rozhodla som sa opustiť fenomén menom kariéra, ktorý podľa spoločenských noriem a konvencií znamená ten správny spôsob života s ilúziou toho „podstatného", vážnosti, peňazí, komfortu a vrhla sa do neistoty, ktorá však pre mňa znamenala možnosť pracovať na niečo, čo je v súlade s mojim snom a životnou filozofiou.

V piatok pri rozlúčke s kolegami sme spomínali na staré zážitky s deťmi, úsmevné, smutné, ale aj tie ľudské, ktoré vo vás zanechajú niečo viac ako len spomienku. Rozprávala som o pánovi Doktorovi, ktorý môjmu synovi neuveriteľne pomohol, navždy zmenil názor na lekárov a dal zelenú alternatívnej medicíme v mojom živote.

Chodby našej biznis budovy majú s ľudským teplom nie veľa spoločné. Mňa postretlo úplne náhodou medzi sivými stenami malých obchodíkov na prízemí, kde mimo obednej špičky väčšina predavačov letargicky a neprítomne hľadí do neznáma.

Počasie na dušičky ako vystrihnuté z katalógu na domáce krby, keď sa vás predajca snaží očariť krásou, teplom a pohodou domáceho ohňa, ktorý zaručene dokáže odohnať náladu sychravých a chladných dní. Na babičkin hrob chodievame s maminou niekoľkokrát do roka, ale dušičková návšteva je vždy dôstojná, sviatočná, mierne povznášajúca, neumývame kameň, neupratujeme okolo hrobu. V tento deň prídeme pekne oblečené, položíme nádherné chryzantémy, zapálime kahance za seba a za všetkých, ktorí tu s nami nemôžu teraz byť. Tíško a dlho stojíme, len kvapky akoby klopkali do taktu myšlienok. Neviem na čo myslieva mama, ja obyčajne babke porozprávam všetky najdôležitejšie novinky života od mojej poslednej návštevy. Včera som však pri pohľade do žiariaceho plamienka kahanca, ktorý som zapálila miesto syna, zablúdila do mojich detských čias.

Zhliadla som na FB aktuálnu fotku môjho dieťaťa (pre vysvetlenie, študuje v zahraničí), zostala som chvíľu s úžasom pozerať. Pozeral na mňa mladý sympatický muž, s pokojnou tvárou, plnou odhodlania, životnej sily a šťastia. Pocítila som nesmiernu hrdosť a vďaku ... zároveň však tichú nostalgiu v duši za rokmi minulými. Rodič vyrasteného dieťaťa presne vie o čom hovorím.

Blog venovaný nášmu psíkovi, budem ho tu volať Náš. Je to úžasné stvorenie, ktorému sme urobili krivdu, aj keď nechcene.

Môj prvý blog. Prišlo mi úplne najférovejšie voči prípadným budúcim čitateľom, že napíšem najprv niečo o sebe. Tak som začala: