Preto keď vidíte jeho narastajúci nepokoj, drinu (aby nasporil), nadšenie a iskry v očiach, keď o ceste rozpráva, tešíte sa s ním a viete, že ani ženy jeho života ho nezastavia (myslím seba a jeho priateľku, z ktorej sa ako mama veľmi vytešujem).
Už som o mojom synovi písala, že mi je v mnohom inšpiráciou http://juditkahitkova.blog.sme.sk/c/311978/Moja-inspiracia-alebo-ked-sa-dieta-stane-vzorom.html. Bolo to v čase jeho príchodu z Nepálu, kde učil mníchov – deti angličtinu a podnikol Annapurna Base camp trek úplne sám.
Takže, pred ¾ rokom vyrukoval so správou, že v septembri vyrazí krížom-krážom cez Balkán, Áziu, Austráliu, Nový Zéland a Južnú Ameriku. Hádam aj 2 roky a viac bude preč. „A je to tu!" blyslo mi hlavou. Zostávalo však ešte veľa času, mohlo sa pomeniť kadečo. Skutočne som si všetko pripustila až týždeň pred jeho odchodom, keď bolo všetko nezvratné. Ani napätá situácia od nás na juhovýchod, s ktorou (samozrejme) pri plánoch nepočítal, nemohla nič zmeniť.
Už je to týždeň, čo odišiel ...
Silne divoké pocity v momente rozlúčenia, úplná schizofrénia - smútok, sĺz litre, strach, zlosť, viera, radosť, hrdosť, dokonca moje auto protestovalo proti jeho odchodu, dostalo defekt. Aj tak odišiel splniť si sen a prejsť kus svet, sám.
Začali ma prenasledovať nočné mory! Bude mať kde noc čo noc skloniť hlavu? Nebude niekde mrznúť, veď za chvíľu je zima? Bude mať čo dať do úst, ak sa ocitne na neobývaných miestach? Neokradne, neublíži mu niekto? Nedostane napriek očkovaniam vážnu chorobu? ... a milión ďalších ... Či má dieťa 3 alebo 23, materinský pud neslabne a je vraj silnejší ako pud sebazáchovy, zakorenený hlboko v nás v snahe chrániť potomstvo.
Strach však nesmierne uberá z našej životnej energie. Neviem dokedy by som sa trápila, nebyť ženského kruhu v mojej čajovni. Ktorási zo žien vyslovila myšlienku, ktorú som mala a potrebovala počuť. Aj keď nebola určená mne .. alebo bola?. Ak sa o niekoho bojíme, znamená to, že mu nedôverujeme, nedôverujeme v jeho schopnosti. Tak počkať, ja nedôverujem svojmu synovi? Moment, ktorý vo mne mocne zarezonoval. Veď ja mu verím!!! Komu inému by som mala dôverovať, ak už nie vlastnému synovi! Dala som mu toľko lásky, koľko som len vládala. Naučila som ho však aj popáliť sa, ale aj veriť sebe samému, vo vlastné schopnosti, Neriešila som za neho problémy, snáď len nasmerovala. Deti nás kopírujú, ani netušíme ako vnímavo. Verím, že som svojmu dieťaťu dobrým príkladom. Nieže by som bola dokonalá, učím sa a pálim sa skutočne celý život, ale podstatné je predsa to, ako sa s tým vieme popasovať. Ak veríme sebe, pokojne verme svojim deťom!
Takže už sa o neho nebojím, lebo mu verím! V dnešnej dobe je dokonca možné mnohé prežívať s ním. Mobil, NB, internet, ktoré inak považujem už za dosť otravné, v týchto momentoch pre mňa nadobúdajú skutočný zmysel, pretože spájajú. Jediný moment, s ktorým sa musím vyrovnať, je absencia fyzického kontaktu, možnosti ho pohladiť a pobozkať, cítiť jeho vôňu ... ale to je len a len môj problém, deti sú síce naše, ale nevlastníme ich.
Zostáva mi len priať mu z celého srdca, nech si užíva každú minútu a meter svojej cesty a nech má nekonečne krásnych momentov ako na Annapurne, kde napísal to najhlbšie vyznanie, pri ktorom mám aj po rokoch zimomriavky.
