Zobúdzam sa, chcem sa ponaťahovať, vystrčím ruku z pod vysokej duchny, v mžiku ju však zastrčím späť. Usmejem sa, u babky spím vždy ako drevo, v spálni je strašná, ale strašná zima, babka hovorí, že je to dravé. Pod chrbtom ma tlačí už vychladnutá termoflaša z umelej hmoty, naplnenú vrelou vodou mi ju večer pred spaním babička strčila pod duchnu, aby som tam mala teplúčko. Odhodlávam sa vyskočiť z postele, musím rýchlo prebehnúť do malej obývačky k telke, tam sú kachle, kúri sa tam. Utekám ...
Z obývačky vidím na dvor, celý je žiarivo biely, ale v snehu vidím stopy poprepletané od predného až po zadný dvor. Babka už ktovie kedy vstala, nakŕmila všetky zvieratká. V letnej kuchyni sa svieti ... neviem prečo ju voláme letná, keď sa používa aj v zime a zimná kuchyňa v dome je len odkladisko. Oblečiem sa, zuby a tvár si umyjem až v letnej kuchyni, kúpeľňu zatiaľ u babky nemáme, kúpeme sa v plechovej vani plnej zohriatej vody. Na chvíľu zapnem telku, u babky chytíme 5 programov. Poprepínam gombíky na spodku mohutnej TV bedne, je sobota, takže bežia rozprávky, asi ranné vysielanie Filmárik a filmuška. Som hladná, natiahnem na chodbe zimné babkine galoše, sú obrovské, prehodím si vetrovku a utekám cez dvor do kuchyne. Pec je rozkúrená, ovanie ma teplučký a kakaovo voňavý vzduch. Babka sa usmeje a privíta ma, že dobré ráno zlatíčko, vyspinkaná? Dám babke pusu a sadám si na obrovskú lavicu a za ešte väčší stôl, ktorý je prikrytý vyblednutým umelohmotným obrusom prilepeným o okraje stola, miestami už deravý. Niektoré dierky som urobila ja.
Babka mi už chladí kakao, vyberá opatrne a hlavne chrbtom ku mne kožu, ktorá sa stihla na ňom urobiť. Vie dobre, že keby som ju videla, už by som sa kakaa nedotkla. Rohlík je už tvrdší, tak mi ho drobí do šálky s kakaom, mňam, presne takto to ľúbim, ale len u babky. Vychutnávam. Po raňajkách mi naťahuje bundu, čiapku, šál a rukavice, podáva metlu s kratšou rúčkou, musím pozametať sneh z chodníkov na dvore aj pred domom. „Vieš, aby sme sa nešmykli, moja". Zametám a potkýnam sa v tých veľkých galošiach, občas sa zlostím, lebo tam kde je už sneh udupaný, ide ťažko odmiesť, musím ho zošuchovať nohami. Sa mi nechce, išla by som rozprávky pozerať, ale u babky je najprv práca, potom oddych. Hotovo, idem sa pochváliť a babka chce vedieť, čo má variť. No štrúdľu predsa, makovú, aj jablkovo orechovú a veľa plnky a ešte polievku zeleninovo fazuľovú s tou parádnou cestovinou z okrajov štrúdľového cesta. Babka žmurkla, bolo rozhodnuté a ja som sa už nevedela dočkať.
Pozriem rozprávky, ale je mi dlho samej v dome, vraciam sa do kuchyne. Ovanie ma najkrajšia vôňa môjho detstva, vôňa pečúcej sa štrúdle, vôňa karamelu, ktorý vytiekol z prasklinky na nej, zmiešaná s vôňou pečených jabĺčok. Pozerám sa ako babka naťahuje na obrovskom stole ďalšie cesto. Tajím dych a s napätím čakám, či sa roztrhne alebo nie, ak áno, babka bude hromžiť a bude sranda. Neroztrhlo sa, ešte jemne, ale neuveriteľne rýchlo poodtŕha okraje a hodí do variacej sa polievky. Napĺňa druhú štrúdľu, stočí a ako dvakrát skrúteného hada rozloží na obrovský plech. Poobede umývame riad, veľký lavór s horúcou jarovou vodou na stoličke, druhý menší so studenou na okraji stola, čistý riad rozkladá na stôl na utierku, ja ho utieram a odkladám, sme zohraté. Hovorí mi, že príde čas, keď ja budem umývať a utierať a ona ma bude z gauča kontrolovať :)
Babka si poobede zdriemne, teraz v zime si to môže dovoliť, idem sa pomotať do záhrady a sledujem spoza plota decká z dediny, ako tam stavajú snehuliaka. S nami mestskáčmi sa nekamošia. Babka sa zobudí, cupitám za ňou do kuchyne. Zaleje si zomletú kávu s 5 lyžičkami cukru vriacou vodou, kúsky kávy jej stále plávajú na hladine. Je zomletá na hrubo, mlynček má už asi 100 rokov, tak ako každý spotrebič u babky. Hráme sa Človeče, nezlob se, babka sa smiešnovážne durdí vždy, keď jej vyhodím panáčika a ja sa chichocem. Zotmelo sa, ide do zadného dvora postarať sa o zvieratká, v zime ich nie je veľa, až na jar budú opäť malé kuriatka, kačičky, husičky, narodia sa zajačiky. Babička mi večeru prinesie do domu, aby som už nemusela do zimy. Kým sa najem, ešte dá zovrieť vodu do termoforu, ktorý mi uloží pod moju duchnu. Ľahneme si spolu pred telku a rozpráva mi jeden z príbehov svojho života, vždy je o detičkách, ona je totiž pôrodná babica ... začne na mňa padať únava, babka ma spôsobom „vreco na pleco" odnesie do predhriatej postele.
„Ideme už moja?" počujem hlas mamy, prikývnem. Ideme, ahoj baby, nestihla som ti nič nové povedať, dnes som však s tebou prežila jeden pohodový deň ... a bolo mi krásne. Ďakujem. Chcela by som tiež raz zanechať v niekom toľko krásnych spomienok ako Ty vo mne.
Jediné, čo bude dôležité, keď odídeme, budú stopy lásky, ktoré sme zanechali. (Albert Schweitzer)
