Už niekoľko mesiacov chodím do jedálne okolo malého, bohužiaľ takmer vždy prázdneho kvetinárstva. Dnes už asi obdarovávanie kvetmi až tak neletí, aj keď väčšina z nás žien ich miluje. Napriek tomuto žalostnému stavu sa pán kvetinár zakaždým veľmi milo usmieva, keď prechádzam popri jeho ministánku. Obdivovala som ho, je tam celé dni sám, tržby asi mizerné, ale dobrá nálada ho stále neopúšťa. Ako to ten človek robí?
Nedávno som chcela kúpiť kolegyni kvietok, kvetinárstvo bolo zatvorené. Pozrela som smerom k jedálni a pán kvetinár obedoval, akonáhle ma zbadal, vyletel od polievky a utekal mi otvoriť stánok. Snažila som sa mu vysvetliť, že nech kľudne doobeduje, že prídem neskôr. Nedal sa odbiť. Chvíľu som vyberala, chvíľu mi radil a potom sa mi otvoril. Vraj sa nemám hnevať, že sa na mňa tak veľmi okato usmieva, že v tom nie je žiadny bočný úmysel. Pravda je, že mu neskutočne veľmi pripomínam kamarátku z minulosti, s ktorou si úžasne rozumeli. Keď prechádzam okolo jeho stánku, oživujú sa mu nádherné staré spomienky a hrejú ho pri srdci a je šťastný.
Zostala som omráčená, tak pozitívne. Nádherný pocit, keď človek zistí, že len tým, že existuje, robí druhému človeku dobre ...
... naďalej sa usmievame na seba a ja som vždy zvedavá, aká spomienka sa mu asi práve vybavila. Už len 3 týždne a ja už nebudem prechádzať denne chodbou okolo kvetinárstva, ale na pána kvetinára si určite občas spomeniem a usmejem sa :)
