Vzhľadom k trendom súčasným som však bola v celku stabilný a lojálny zamestnanec, žiadny fluktuant. Odchádzala som vždy na základe vlastného rozhodnutia, moje dôvody boli v každej etape života rôzne, ale vždy zásadné. Pokiaľ človek pracuje naozaj zodpovedne, tak v nej zanechá veľký kus života, mnoho zo seba samého a väčší alebo menší krajec zdravia. Ak odpočítate spánok, tak hodiny venované práci, firme, jej víziám a plánom, ďaleko prevyšujú čas, ktorý vám zostáva na ďalšie dve nohy životnej trojnožky, aby ste boli v rovnováhe... na blízkych a na seba.
Dnes sme vo veľkých firmách často číslom, ktoré má určité zodpovednosti, právomoci, plány a dochádzku. Lojalita, ľudskosť a skúsenosti už nie sú v móde, dôležitý je „drive", flexibilita, orientácia na výkon a jazyky (aj tam kde ich nikdy nevyužijete).
Nikdy pri odchode nečakám slávu, pompu ani platy navyše ... ja idealista však stále naivne verím, že aspoň v momente odchodu ukážu mega spoločnosti svoju ľudskú stránku. Viete na čo myslím? Na obyčajné, ničnestojace „ ďakujeme" ... nenajem sa z neho, ale naša duša žije práve z takýchto pohladení. Myslím, že tento moment nepríde ani tento krát. To "ďakujem" však vždy prišlo od kolegov ... od nich sa mi vždy dostalo nadostač ľudskosti a tepla, pre nich som nie číslo, tak ako neboli čísla oni pre mňa ... a to je jasné znamenie, že ani veľké tlaky „big businessu" nedokázali a dúfam, že ani nikdy nedokážu vyhubiť ľudskosť, lásku a teplo v nás ...
Konkrétne dnes patrí moje ďakujem kolegom. Ako celiatičke sa mi podarí občas, ale nevedomky zjesť v jedálni niečo obsahujúce lepok. Má to na mňa vždy rýchle a bolestivé niekoľkohodinové účinky, rovnako ako dnes. Kolegyňa sa o mňa ako vždy postarala, až materinsky, kým sa kolega pripravil a odviezol ma domov. V tomto stave totiž nie som schopná ani šoférovať. Nad deadlinami a meetingami vyhrala ľudskosť, vďaka.
