Keď bol čas kŕmenia, premáhala som strach, aby som sa odvážila priblížiť sa k miske na jedlo na zadnom dvore. Koľkokrát som aj túžila pohladkať ich, ale tak veľmi na mňa zuby cerili. Položila som jedlo, nabrala čistú vodu a utekala. Dnes mi je veľmi smutno z toho, ako som sa správala. Možno keby som nabrala viac odvahy, pekne sa im prihovárala, mohli sme byť kamoši. Ani jeden z psíkov nebol nijak týraný, každý bol riadne živený, so zateplenou búdou, ale kontakt s človekom bol hlavne na úrovni jedla, vody a rozkazov. Vyhovárať sa však, že nik mi inú cestu neukázal, by bolo asi trápne.
Babička zomrela a ja som akosi na psíkov zabudla, neriešila, aspoň nie vedome. Bolo kopec starostí, výchova dieťaťa, kde bývať, za čo platiť hypotéku, každý kráčame životom po svojom, asi ako najlepšie vieme. Syn odišiel študovať do Londýna a kdesi vo mne dlho driemajúce, že ešte môžem psíkom na reťaziach, či v kotercoch trošku zlepšiť život, vyšlo na povrch. Začala som chodiť venčiť psíkov z útulku. Absolútne neprekvapivo som začala uvažovať nad tým, že venčenie nestačí, zaslúžia si viac, a tak jedno vyhodené šteniatko našlo u nás svoj domov. Je už s nami 6 a pol roka a každý kto má psíka, mi dá za pravdu, je to viac ako domáce zvieratko. Je to anjel strážny našich životov.
Je to lekár môjho psychického zdravia. Nech prídem akokoľvek naštvaná, deprimovaná, či unavená domov, jeho nefalšovaná radosť, nekonečné vtieranie, skákanie a vrtenie chvostom, aby som bola tu a teraz len pre neho, ma vytrhne zo všetkých problémov a život je zrazu úplne krásny. A je jedno, či ste prišli z práce po 10 hodinách, či ste boli len v pivnici po zaváraninu, víta ma vždy s rovnakou láskou.
Stará sa o moju fyzickú kondíciu, zdravie, imunitu a je mojou prevenciou pred lenivosťou. Venčenie v časoch horúcich, v daždi, snehovej fujavici. Neexistuje cesta výberu, že teraz nie, dnes budeme len doma. Je treba ísť behať, hádzať loptičku, hrať sa, to je zákon psíčkara a psa.
Je to môj ochranca pred elektronickým smogom. Ak sa zabudnem za notebookom, s telefónom, či pred telkou, prinesie hračku a že „kašli na to, poď sa hrať“ vysvetľuje svojím čumákom mokrým. Odolať sa nedá.
Ak ležím chorá, neúnavne leží pri mne, zohrieva, obdarúva energiou uzdravujúcou, prípadne peelinguje mojú tvár, či ruky jazykom horúcim (je vlastne aj mojím kozmetikom).
Nie je mu ľahostajná ani domáca komunikácia. Žiadne zvyšovanie hlasu, v mžiku oka nám vysvetlí, že toto nie je vítané svojim brechotom, či trhaním nohavíc.
Je aj najúžasnejším podporovačom môjho kuchárskeho umenia, Chutí mu všetko, čo navarím, samozrejme, že ide len o jedlá, ktoré mu neublížia. Ak to nie sú granule, nikdy nefrfle.
Je to jednoducho anjel s kúskom čerta :), ktorému môžeme jeho nekonečnú lásku nekonečnou láskou oplácať a aj tak mu jej nikdy nedáme toľko, koľko on nám.
