Skončila som blogovať v čase, keď som pracovala na otvorení mojej „obývačkovej“ čajovníčky ... oáze. Práca ma pohltila, nábytok som zháňala z druhej ruky, po babičkách, bar a police mi známy vyrobil podľa mojich návrhov z paliet, priateľ mi pomáhal s chlapskými prácami, maľovali sme, vŕtali, šmirgľovali a zase maľovali. Poznám každý klinček mojej čajovníčky. Množstvo papierovačiek, trošku viac byrokracie, reklama ... a otvorenie. Bolo to skvelé!
Takže v skratke, moja čajovňa ešte stále funguje :) stále sa z nej teším, a to napriek silnej a náročnej konkurencii hlavného prúdu. Byť domácky, rodinný, priateľský k zdraviu, k deťom a k celiatikom, orientovať sa na „slovenské“ čokoľvek, nie je až tak jednoduché, ako sa zdá. Trend písať a hovoriť o zdravom a regionálnom stravovaní, je stále silnejší, ako jeho skutočné prežívanie.
Je ťažké konkurovať moderným barom na peších zónach, s čajovňou bez alkoholu v štýle našich babičiek a v budove, ktorá má najlepšie časy dávno za sebou, hoci históriu krásnu. V Starom meste, ale treba si troška vyšlapať do tichšej lokality, ktorá oáze svedčí.
Je ťažké konkurovať čajovniam s neznámym, hlavne že to pôsobí magicky a exoticky, so slovenskými bylinkami, ktoré ale svedčia nášmu zdraviu, pretože vyrástli v našich zemepisných šírkach a dĺžkach.
A nie je ľahké konkurovať „fastfoodom“ s „voňavým“ vyprážaným všeličím a cukrárňam so sladučkými šľahačkovými koláčikmi, s mojimi zdravými nátierkami, zeleninou a koláčmi bez bieleho cukru, múky, aj keď svedčia nielen nášmu zdraviu, ale aj kráse, vyrovnanosti a pohode. Klamala by som, ak by som tvrdila, že všetky ingrediencie mám z fariem a trhov, ale snažím sa. A nie som ani vege, ani vita, či fruta, len zástanca striedmosti a regionálnosti.
A ešte ťažšie konkurovať veľkým nákupným centrám s detskými kútikmi, pretože u nás si môžu rodičia „len“ čítať kvalitné knihy, kým ich deti sa realizujú v dielničke alebo sa hrajú v našom kútiku, prípadne si tvoriť v dielni kreatívne a jedinečné krásna so svojimi deťmi.
Nechcem tu nijak spátosovatieť. Tak jednoducho, práca ma napĺňa, aj keď zatiaľ nenapĺňa moju peňaženku. Pochybnosti prichádzajú každou platbou a odchádzajú chvíľami, ktoré tu prežívam a ľuďmi, ktorí tu boli.
Ako dieťa na detskej oslave, ktoré mi povie, že sa v čajovni cítilo ako v raji. Ako maminka, ktorá sprevádzala svoje 3 ročné dieťa, že už len vaňu potrebuje a už z čajovne neodíde. Ako chlapec, ktorý plakal v posledný deň denného tábora, že prečo je už koniec. Ako pani, ktoré si vždy v čajovni otvorí knihu a číta si, pretože vraj tu sa vie naozaj do kníh zahĺbiť. Ako mladý muž, ktorý takmer každý večer pred záverečnou si príde vychutnať náš čaj „Na dobrú noc“ a ide spokojne spať. Ako maminky, čo ku mne chodia na doobedné aktivity a po návšteve inde mi povedia, že už si príliš zvykli na úžasnú domáckosť u mňa. Ako ... ale to si nechám už na inokedy.
Na ďalší začiatok asi všetko. Dodám ešte jedno veľké ĎAKUJEM skutočne prvému chlapovi v mojom živote, ktorý podporuje moje sny, môjmu životnému partnerovi! Pretože, dávať, keď je málo (myslím čas, aj peniaze), je ako tisíckrát dávať.
