Presne takto vnímam festival Pohoda. Pocity sa však opisujú len veľmi ťažko. Treba to zažiť. Stáť pred pódiom, počúvať hudbu, ktorú len tak nepočujete, len tak sedieť na slnkom spálenej tráve a roztopiť sa od šťastia na kolomaž a vcucnúť sa do nej. Vnímať krásne farby leta, nechať sa len tak poliať ľadovou vodu z hasičškého auta. Len tak pobehovať po letisku a hľadať to správne pre dušu. Dlho do noci rozprávať v stane a o piatej nad ránom sa budiť na neutíchajúce tóny techna. Počuť smiech a cítiť otrasné teplo v stane. Veď bez týchto vecí by to asi nebola Pohoda...
Tento, pre mňa životne dôležitý festival, navštívim už štvrtýkrát. Ďakujem človeku, ktorý ma k nemu priviedol za ruku a doprial mi nezabudnuteľný zážitok počúvať Prodigy v daždi, za prítomnosti bleskov a roztrhaného pršiplášťa, ktorý nezvládol nápor tlieskajúcich rúk.
Ďakujem skvelým ľuďom, a samozrejme aj Miškovi za to, že sa tak snažia kvôli dvom dňom na lúke, ktoré pre mňa i mnohých znamenajú neskutočne veľa.
Možno som vadná, lebo si kupujem lístok v novembri, ale je to skvelá vec, lebo človek takú atmosféru nezažije nikde na svete. A ja to mám hodinu z mojej rodnej Prievidze...Tak prečo nie?
Viem, o čom hovorím a preto, ak váhate, či ísť, tak odpoveď znie, URČITE!
Aj keď možno bude pršať...A nech si prší, Pohoda opäť nadobudne inú vôňu.
Pohodka, dík, že si... už sa teším :)
