Statky-zmätky...

Prichádzam na veci, ktoré ma desia, bojím sa ich vysloviť, ale aj uvedomiť. Mám pocit, že môj život zostal stáť, nechce sa pohnúť ďalej, nedokážem si v hlave upratať ten neskutočný bordel. Chodím ako bez duše a rozmýšľam. O ničom a o všetkom. Myšlienky si skáču do reči jedna cez druhú, snažia sa prekričať to prázdno, ktoré vo mne zostalo.
Musela som to nejakým spôsob dostať zo seba, aspoň takto, keď to už neviem pomenovať. Dať myšlienky "na papier" je niekedy oveľa ľahšie, ako rozprávať o veciach, ktoré by iných mohli bolieť.
Možno som zbabelá, ale ja cítim, že teraz to tak má byť. Asi by som mala prestať rozmýšľať, lebo už dlhšiu dobu to nikam nevedie. A to som si vždy myslela, že som človek s veľkou "papuľou", ktorý si povie svoje aj keď pravda je občas iná, ako by sme chceli počuť...
Viem, že tieto obdobia sú súčašťou života, že to treba so zaťatými zubami prekonať a zobrať si z toho to dobré, lebo aj to zlé je na niečo dobré. Ale tieto veci sa veľmi dobre hovoria a druhá vec je pochopiť ich význam. Význam síce chápem, lebo neraz som sa o tom presvedčila, ale skutočná úľava príde, až keď sa všetko skončí.
Už teraz chápem jednu vec, že človek musí byť nešťastný, lebo by nevedel, čo je skutočné šťastie...