
Samo nebol kresťanom. Mal dvanásť slovenských žien, čo medzi kresťanmi nebolo možné. I to svedčí proti jeho franskej národnosti, nakoľko franské centrálne provincie boli už v tom čase kresťanské. Franského Dagobertovho vyslanca Sibariusa k sebe nechcel vôbec pustiť. Musel sa prezliecť do slovenských šiat, aby bol Samom vypočutý. Trval na rokovaní ako rovný s rovným, o vzájomných problémoch medzi oboma ríšami. Odmietol prijať akékoľvek ultimatívne požiadavky Frankov. Takto by žiadny Frank nekonal! Franský vyslanec Sibarius sa na Sama osopil, že nebudú na základe rovnosti vyjednávať s pohanskými psami, čím vlastne potvrdil, že Samo bol pohan a že jeho kráľovstvo nepatrilo do zväzku kresťanských panovníkov a že ho k Frankom nič nepútalo. Podľa toho mohol byť Samo slovenský kupec, ktorý zverboval vo Franskej ríši franských kupcov a s nákladom zbraní sa vydal na pomoc svojim. Ich boj považoval aj za svoj vlastný. Keby nebol Slovenom, nemohol by sa stať ich kráľom. Keď olúpili a zabili franských kupcov, Frankovia za nich požadovali náhradu. Ale Samo zaujal stanovisko, ktoré by sotva zastával ako bývalý franský poddaný. Riskoval pritom vojnu s Dagobertom. Ak by bol Samo naozaj Frankom, boli by to zaznamenali aj Gesta Dagoberti a dokonca Conversio by z neho nebolo urobilo Slovena. Iste by radi spomenuli, že medzi Slovenmi mali takúto osobnosť franského pôvodu.
Prečo sa ale o Samovi nezmieňuje ani jedna neskoršia staroslovenská písomná pamiatka? Je to možné vysvetliť tým, že archívy slovenských panovníkov z 9. storočia boli zničené za Vichingovho pohonu proti slovenským spisom a najmä za vpádu a drancovania starých Maďarov, ktorí zničili všetko, čo pripomínalo obdobie slovenskej veľkosti, predovšetkým rukopisy, archívy a kostoly. V neskorších písomných pamiatkach ktoré vznikali na Balkáne už nemali ich pisatelia záujem pripomínať slovenské historické osobnosti z predchádzajúcich storočí. Pozornosť bola zameraná predovšetkým na dejiny cirkevné, na liturgické spisy a na cirkevné a právne kódexy. Pre Bulharov boli dejiny Samovho kráľovstva už veľmi vzdialené..
História slovenských panovníkov a ich osudov pred príchodom Konštantína a Metoda na Slovensko sa z ich spisov celkom vytratila. Nezmieňujú sa ani o Pribinovi a Mojmírovi I., a II. Málo sa dozvieme aj o histórii Balkánu, o bulharských, srbských, či macedónskych dejinách. Aj fakt, že české, slovinské a chorvátske letopisy Sama nespomínajú svedčí o tom, že tieto národy ho nepovažovali za svojho.
Samo mal so svojimi dvanástimi ženami 22 synov a 15 dcér, teda spolu 37 detí. Slovenskí veľmoži boli iste pokračovateľmi jeho rodu. Keď ich v 9. storočí spomínajú franské letopisy, iste bol dostatok písomných správ, ktoré zanechali jeho pokračovatelia a následníci. To, že sa tieto spisy a dokumenty nenašli svedčí iba o tom, že tieto archívy boli zničené v priebehu 9. a 10. storočia. Samo zomrel okolo roku 658, čo ale zaiste neznamenalo okamžitý zánik jeho kráľovstva. Rozpad a zánik by zaznamenali franskí kronikári s veľkým zadosťučinením, ale nič také sa nestalo. Otázkou zostáva, kam sa všetci Samovi vojvodcovia, veľmoži a jeho 37 detí po jeho smrti podeli? Kontinuita ešte určité obdobie pretrvávala. Samovo kráľovstvo bolo samosprávnou oblasťou so samostatným vývojom, ktorý bol odlišný od avarského centra.