Výtvarník, publicista,ktorý sa rýpe zatiaľ iba vo svojom vnútri a snaží sa vysvetliť a zdôvodniť si veci a deje, ktoré si normálne fungujúci človek nevysvetľuje a nezdôvodňuje. Zoznam autorových rubrík: História, Realita, Súkromné, Nezaradené
Čo prinúti doteraz normálne sa správajúcich ľudí odísť z napr. z Anglicka, všetko nechať, nakúpiť potraviny a usadiť sa pod Vihorlatom na Slovensku ktorý bol vytypovaný ako jedno z miest, kde sa dá prežiť ohlasovaný koniec sveta? Panika, zúfalstvo, strach z neznámeho? Fámy o mayskom kalendári s dátumom konca sveta živené masmédiami dokážu takto dramaticky zmeniť život niektorých ľudí? Napadne vás, že je to „na hlavu"? - Je.
Pri príprave knihy „Európske chladné zbrane dlhé - meč, kord, šabľa, paloš" v roku 1988, som v kapitole o meči medzi inými spomenul i zbraň označenú ako - meč sv. Štefana. Išlo o ilustráciu pod názvom: Rukoväť meča sv. Štefana. Neuviedol som podrobnejší popis, nakoľko hlbší výskum meča v tom čase ešte nebol prevedený, čo platí vlastne až dodnes. Moja teória o meči, ktorý mohol patriť medzi symboly Nitrianskeho kniežatstva nakoľko pochádzal z obdobia „predštefanského", sa do koncepcie knihy v tom období akosi nehodila.
Človek v živote nemá veľa priateľov - myslím tým tých naozajstných priateľov. Známych máme veľa, ľudí, s ktorými sa stretávame, rozprávame, spolupracujeme. Ale takých tých naozajstných priateľov, ak máme šťastie, stretneme iba zopár. Nikdy ich nie je veľa, väčšinou jeden, dvaja. Takéto väzby vznikajú už v útlom detstve. Niekedy pretrvajú, alebo ich narušia trhliny ktoré sa stanú neprekonateľnými a priateľský vzťah končí.
Iste vás prekvapí keď zistíte, že i u človeka, ktorého ste poznali ako pokojného a vyrovnaného, sa dostaví prejav agresivity. A nejde iba o prekvapenie. Nastúpi i pocit sklamania a straty niečoho, v čo ste verili ako v malý ostrovček stability vystupujúci z mora šialenej reality. Zneistí vás to a uvažujete čo sa to s nami vlastne deje. Je to obraz dnešnej neistej doby, úpadku politického, kultúrneho, sociálneho a z toho vyplývajúceho i osobného?
Zvoní mobil - prekvapí vás to a počujete sa ako hovoríte: "Prečo mi voláš, keď som v piatok zomrel"... Sugestívne, bez náznaku čierneho humoru, také smutno skutočné ...
Tradičný pohľad na osobu sv. Mikuláša sa najmä v poslednom období akosi vytráca z nášho povedomia, čoho dôsledkom je výdatné komerčné masírovanie firiem, výrobcov, ktorí v podobe reklám svojich výrobkov v masovokomunikačných prostriedkoch útočia na všetky vekové kategórie ľudí nielen u nás, ale vlastne na celom svete. Nuž - amerikanizácia nás dostihla - resp. implantovali sme si ju celkom dobrovoľne do rôznych kategórií nášho života, nevynímajúc sviatky. Zbohom sv. Mikuláš - Vitaj Santa Claus?
A začať treba na úplnom počiatku - teda od príchodu našich predkov do oblasti severokarpatského oblúka a niektorých pridunajských nížin, ktorý i súčasní maďarskí historici a politici posúvajú do neskorého stredoveku a odôvodňujú ho „priesakom valaskej kolonizácie". Súčasne jedným dychom vyhlasujú, že po Hunoch a Avaroch, ktorí prišli do strednej Európy v 4. resp. 6. storočí, prišli do oblasti Dunajskej kotliny v poslednom desaťročí 9. storočia Starí Maďari a sú tu dodnes (!).
Samo nebol ani kráľom českým, ani kráľom moravským z jednoduchého dôvodu. Takéto národy ešte vtedy neexistovali. Keby aj skutočne pochádzal z kraja senonských Keltov, stal sa Slovenom a práve Sloveni majú najväčšie právo hlásiť sa k nemu, či priamo si ho privlastniť. Frankovia, Česi, ani Kelti mu pomníky nestavajú a iste ani stavať nebudú. Prečo aj. On ich záujmy nikdy nezastupoval. To sme oprávnení a povinní urobiť my, Sloveni - Slováci.
Literatúra o Samovi a jeho ríši je bohatá. František Palacký v Geschichte von Böhmen uvádza, že: Samo pochádza zo slovanských (slovenských) Venetov z Nizozemska, ktorých tam Germáni utláčali. Odtiaľ odišiel s družinou franských kupcov a od roku 623 bojoval v českom(!) vojsku proti Avarom. Názory historikov sa trieštia aj pokiaľ ide o lokalizáciu územia, na ktorom Samo vládol. Niektorí dokonca vylučujú územie Slovenska zo Samovej ríše a posúvajú ho do Čiech, resp. na územie Moravy a Dolného Rakúska. Názory na túto otázku dodnes nie sú jednotné.
Ocitáme sa pri samotnom úsvite a najslávnejšom úseku slovenských dejín. Pri ich zrode stál „franský“ kupec Samo, ako ho dodnes predstavujú „históriechtivej“ verejnosti školské čítanky, učebnice dejepisu a práce popredných slovenských, českých, ale aj iných zahraničných historikov. Kde sa nachádza pravda o tomto mužovi, ktorý takým významným spôsobom zasiahol do dejín niekoľkých národov a ich území?
Máme ho?? - Ak sa opýtate dnes, v tomto predvianočnom čase kohokoľvek, zrejme si vás iba významne prezrie a prípadne si poklepe po čele. Aký pokoj - a ešte v duši!? - ten iste nie je normálny, teraz?? - keď nevieme čo skôr, stresy v zamestnaní (kto ho ešte má) upratovanie, varenie, pečenie, behanie a zháňanie sa po obchodoch za vecami, o ktorých si každý rok hovoríme - tak toto nabudúce vybavím oveľa skôr. Úmerne k blížiacemu sa koncu Adventu nenadobúdame ten toľko potrebný pokoj v duši. Naopak, stúpa nervozita a u niektorých jedincov aj dovtedy skrytá forma agresivity ktorú voči svojim blížnym prejavujú hlavne v nákupných centrách.
Pamätáte si? Za študentských čias sme túto repliku používali najčastejšie vtedy, keď nás v škole čakala písomka z nejakého deprimujúceho predmetu, skúška, na ktorú sme nemali ani čas, ani chuť, ani vôľu sa pripraviť. Jednoduchý recept - „hoďme sa maródi" - počas puberty a v čase rannej mladosti sme problémy riešili bez problémov, rázne - samozrejme - bez zamýšľania sa nad tým, že - „a čo potom?!" Veď až príde to potom, poriešime. Možno zasa maródkou. Že vám to niečo pripomína?? Že recept našich lekárov na vyhlásenie núdzového stavu vládou?? Bohužiaľ áno, ibaže my sme tento recept používali v čase puberty a nie veľmi zodpovednej pojašenej mladosti. Čakať niečo takéto od rozumných dospelých ľudí - tobôž lekárov, sa javí prinajmenej ako - nerozumné.
Zvedavosť je iba jednou z množstva ľudských vlastností, ktoré nám (verím že vo väčšine prípadov) od detského veku pomáhajú pozitívnym spôsobom formovať svoju osobnosť. Tá tzv. pozitívna zvedavosť podnecuje vnímavosť a túžbu po poznaní. A deti, hlavne tie malé, sa vlastne iba pýtajú. Všetko je pre nich nové, zvláštne, neznáme a tak nasleduje nekonečný rad otázok. Myslím že akýmsi kulminačným bodom je premena škôlkara na školáka - teda - na žiaka prvej triedy základnej školy. Nové prostredie, učitelia, vychovávatelia, spolužiaci, veci a hlavne - celkom nový spôsob správania sa a prístup, ktorý zastrešuje školský poriadok. Domáci a škôlkarsky maznáčik sa stáva vážený žiakom, objektom nasávania vedomostí.
Každý bloger - ešte predtým ako si sadol k svojmu prvému blogu - sa iste zamyslel nad tým, prečo sa ide takýmto spôsobom realizovať??! Na svojej stránke sme vyplnili potrebné kolónky a nad a pod podobenku sme uviedli duchaplné texty - prečo píšem a o čom to vlastne chcem písať. Takže - prečo vlastne píšeme blogy??
Koľkokrát v živote ste si vypočuli poučku o tom, že múdry sa učí na cudzích chybách. Nepochybujem o tom, že je to veľmi múdra myšlienka a aj sám som si ju veľakrát vypočul a neskôr tiež aplikoval pri výchove v rodine. Keď som sa neskôr v dospelosti zamýšľal nad jej pravdivosťou, mal som pocit trpkosti a prázdnoty z jej nenaplnenia a následných premeškaných príležitostí. Lebo - mne to žiaľ vychádzalo celkom opačne - ak sa múdry učí na cudzích chybách, tak na svojich vlastných chybách sa učí iba hlupák??
Na môj včerajší blog reagoval starý priateľ, ktorý už dlhý čas žije v zahraničí. Odchádzal v časoch „hlbokého socializmu" a nevrátil sa ani teraz, nakoľko „hra na demokraciu" - Made in Slovakia zmáha nie len nás, ale je i príčinou jeho averzie k usadeniu sa v pôvodnom domove. Nič som nepridal, konečne - jeho postrehy hovoria samy za seba.
Nedá nevšimnúť si, že stránky blogov pomerne často zapĺňa téma viery, resp. jej náuk, z ktorých dominujú hlavne kresťanstvo versus islam. Práve v dnešnom svete kulminujú snahy o dominanciu jednej či druhej vierouky, ktorých predstavitelia či vyznávači obhajujú tú svoju ako jedinú najsprávnejšiu. Blížime sa k predpovedanému Armagedonu?
Dopravný podnik mesta Bratislavy sa veľkou mierou pričinil o to aby sme si všetci veľmi dobre zapamätali dnešný deň, keď naše deti po prázdninách nastúpili do škôl. Najviac ľúto je mi prváčikov, ktorým tento pamätný deň pokazili hneď ráno.
Príjemné, ba niekedy i nepríjemné teploty, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou tohto ročného obdobia, prinášajú so sebou i dlhou zimou odriekané úkony: zbavovanie sa teplých zvrškov, teda zimného oblečenia. Nasadzujeme tričká, havajské košele, bermudy, šortky, skrátka oblečenie, v ktorom sa cítime príjemne a pohodlne. Tu menovaným druhom oblečenia myslím samozrejme letnú výbavu tej silnejšej polovice človečenstva – aj keď už dnes to veľakrát neplatí. Leto vlieva optimizmus hlavne do duší estétov, vyznávačov krásna a konečne všetkých, ktorí radi obdivujú krásy prírody v jej rôznych podobách. A sme pri téme.
„To je hrozné, nezodpovedné, veď to nie je dáždnik, ani noviny, čo zabudnete v autobuse." Takto som sa ešte donedávna pohoršoval aj ja, keď som si v televízii, alebo pri rozhovoroch s priateľmi vypočul, ako sa stratilo dieťa. Hovoril som si, človeku sa môže naozaj prihodiť všeličo, ale - stratiť dieťa??? to určite nie! To vám váš zmysel pre zodpovednosť predsa nemôže dovoliť. Nuž - tieto kategorické vyhlásenia som bol nútený korigovať po absolvovaní sobotnej rekonštrukcie historickej bitky o Bratislavu v Sade Janka Kráľa.
