Nielen témy niektorých blogov, ale aj nedávna skúsenosť ma inšpirovala k napísaniu tejto úvahy. Stal som sa svedkom rozpravy začínajúcej, ako to už býva, celkom nevinnou témou, z ktorej napokon vzišli silné emociálne strety. Vyprovokovala ich zmienka o Bohu. Inteligentný pán v rokoch začal sugestívne dôvodiť, že keby nebolo cirkvi, nebolo by ani vojen, čo podložil príkladmi z histórie. Ďalší, podľa vyslovených názorov veriaci, nesúhlasil a obrátil pozornosť na islam, kde treba hľadať živnú pôdu pre tvrdenia predrečníka o vojnách a násilí. Argument striedal argument, až prišlo na Bibliu a Korán. Na Biblii pán vyznávajúci ateizmus nenechal suchú stránku. Dôvodil, že nielen v Starom, ale aj v Novom zákone sa to len tak hemží krvou, násilím, zabíjaním, vraždami, krvismilstvom a samotná cirkev nezostala týmto knihám nič dlžná. Intrigy, násilné pokresťančovanie dobytých území pri objavovaní „Nového sveta", bohatstvo cirkvi za ktorým sa skrýva utrpenie a smrť nevinných ľudí, inkvizičné monsterprocesy za ktoré sa iba nedávno cirkev ústami pápeža Jána Pavla II. ospravedlnila. Podobne bol zhodnotený aj Korán a jeho vyznávači a pán vyznávajúci ateizmus to zhrnul asi takýmto spôsobom - kresťanstvo aj islam boli založené na cielené ovládanie a manipulovanie ľudí. Primiešal fanatizmus a extrémizmus vo vyznávaní viery, ktorý ústi až do násilných podôb. Nuž - bolo toho naozaj dosť. Samozrejme - nikto nikoho nepresvedčil o svojej pravde, bola to vlastne polemika medzi vyznavačom ateizmu a veriacimi - katolíkmi a evanjelikom, kým islam - ten tu zástupcu nemal. Dopadlo to asi tak, že ten obišiel najhoršie. Výrokom proroka Mohameda: "Šabľa je kľúčom k nebu a zemi" - sa všetko nešťastie dnešného sveta zviezlo definitívne na islam a jeho vyznávačov a rečníci sa rozišli. Zostáva už iba priestor na úvahy o vypočutom, o tom, do akej miery viera ovplyvnila a ovplyvňuje naše kroky, skutky, správanie. Nuž - niektorí sa o vieru opierame ako o barličku a predvedieme ju verejnosti každú nedeľu a vo sviatok v kostole na sv. omši. V týždni dávame priechod emóciám, ubližujeme, nadávame, aj poklebetíme aby sme to svoje maslo na hlave natreli aj na niekoho iného. Hrešíme, nuž - sme ľudia, ako myslím väčšina iných. Viera pomáha, ale nie sme jej dobrom preniknutí do tej miery, aby sme sa správali a vnímali veci a situácie s akýmsi nadhľadom. Po vyhrotených situáciách nad sebou a všetkým čo sa stalo premýšľame a veľakrát sa divíme, že sme sa nechali vtiahnuť do malicherných sporov reagujúc prehnane emotívne. Nie sme svätí, ale stačí veľakrát maličkosť, úsmev, pochopenie, podanie ruky a deň dostáva celkom inú náplň. Každé náboženstvo je v prvom rade o dobre a jeho vyznávaní, ak to chceme priblížiť v tej najjednoduchšej forme. A myslím si, že žiadne náboženstvo nemá za cieľ ubližovať, je to predovšetkým na ľuďoch samotných. A fanatizmus a extrémizmus je nebezpečný v každej forme a zrejme sme odsúdení byť naň akosi vnútorne pripravení. Ako na choré indivíduum ktoré vás nevdojak prepadne pod rúškou noci a rieši si tak svoje maniakálne extrémy. Na druhej strane, znepokojuje a uráža nás pripravovať sa v dnešnom civilizovanom svete na niečo brutálne, vymykajúce sa našim predstavám pokojného spolunažívania a pozitívneho vnímania sveta. Vyrieši to predpovedaný Armagedon??
