Postarala sa, aby miestne dobrovoľníčky absolvovali zdravotnícky kurz a účinne pomáhali pri liečení zranených vojakov. Humanizmus a filantropické myšlienky čerpala princezná Štefánia z rodinnej tradície, keď aj jej mama, Mária Henrietta, pomáhala nemocným a chudobným práve zakladaním fondov a nemocníc. Pod vplyvom osobných tragédií, keď princezná Štefánia ťažko prežívala sklamanie z prvého manželstva a aj predčasný - dobrovoľný odchod zo života jej manžela Rudolfa Habsburského, následníka trónu, sa utiekala k religióznej životnej filozofii. Tá formovala jej vnútro a zároveň bola akousi hnacou silou jej dobročinnosti. Tu našla pochopenie a pomoc v najbližšom človeku, jej druhom manželovi grófovi Elemírovi Lónyayovi, ktorý jej iniciatívne pomáhal v tejto charitatívnej činnosti.
Rusovské panstvo navštevovali známe osobnosti, predstavitelia politického a spoločenského života. Pravdepodobne začiatkom roka 1918 navštívil Rusovské panstvo Lónyayovcov aj najvyšší predstaviteľ monarchie cisár Karol s manželkou Zitou. Prezreli si panstvo a Nemocnicu Červeného kríža, po ktorej ich manželia previedli. Sám cisár Karol bol otvorený humanitárnym myšlienkam a charitatívnej činnosti, snažil sa o porozumenie a priblíženie sa k jednotlivým národom monarchie. Práve tieto aspekty podnietili návrh Vatikánu na jeho blahorečenie, ktoré sa stalo skutočnosťou 3.októbra 2004. Blahorečil ho pápež Ján Pavol II. V Listine, ktorá potvrdzuje blahorečenie Karola Habsburského sa medzi iným hovorí aj o jeho zásluhách o svetový mier. Po nástupe na trón, po smrti cisára Františka Jozefa II., (21. novembra 1916) vyvinul maximálne úsilie o ukončenie vojnového konfliktu, ktorý prerástol do svetovej kataklizmy. V roku 2008 uplynulo 90 rokov od návštevy cisára Karola Habsburského a jeho manželky cisárovnej Zity v Rusovciach.
Ak by ste sa chceli pozrieť do budovy bývalého čeľadníka, či neskôr nemocnice Červeného kríža dnes, našli by ste iba schátrané ruiny, ktorých múry a vežičky evokujú v pozorovateľovi starú zašlú slávu tohto miesta. Asi v polovici 90. rokov (20. storočia) bola z objektu vysťahovaná posledná rodina a s očakávaním sme sledovali, čo sa bude s týmto krásnym objektom, ktorý svojou architektúrou korešponduje s rusovským kaštieľom, diať. Žiaľ - nedeje sa nič. Presne také významné nič, ako sa deje aj so samotným objektom kaštieľa, či so stavbou historickej vodárenskej veže v parku. Budova bývalého čeľadníka a neskôr nemocnice by bola bývala po rekonštrukcii veľmi vhodnou na zriadenie múzea, alebo ako sídlo spolkových činností, ktoré v Rusovciach občania vyvíjajú. Ešte začiatkom 21. storočia to všetko bolo možné uskutočniť. Dnes - žiaľ, je objekt ruinou, ktorá odstrašuje - nielen svojím nebezpečným vzhľadom, ale aj ľahostajnosťou kompetentných, ktorí dopustili, aby tento krásny historický objekt zničil nielen zub času, ale aj „podnikavci", ktorí ho postupne rozoberali a staré kvalitné značkové tehly z bývalých grófskych tehelní predávali niektorým stavebníkom v okolí. Smutný koniec budovy so slávnou históriou. Zrejme tento objekt bol predurčený aby skončil tak, ako skončil. Jeho nevýhodou je, že stojí na lukratívnom pozemku. Nuž uvidíme, kto bude ten „šťastlivec" ktorému pripadne tak, ako pozemky bývalého Štefánea (záhrad) ktoré patrili k panstvu Rusovce pripadli firmám, ktoré ich „premenili" na stavebné pozemky a rozpredali. Hoci - kauza o právoplatnom dedičstve panstva Rusovce, v ktorom je obsiahnutý kaštieľ s pozemkami, ešte stále nie je ukončená. Aj tu bude platiť že „šikovným patrí svet"?!
