Po rebríku ktorý viedol na poschodie sa vchádzalo do miestností s posteľami. Práve tie sme si hneď po príchode podelili. Boli sme štyria chlapi a traja priatelia si hneď vyárendovali postele na poschodí. Mne sa ušla jediná posteľ v takpovediac „centrálnej miestnosti" chalúpky. Príbeh o ktorom chcem hovoriť, sa odohral na tretí deň. Mali sme za sebou výstup na Osobitú, so zastávkou v zubereckom skanzene, kde sme si dali dobrú večeru a neodmysliteľných zopár kalíštekov „hafirovice". Za tmy sme sa vrátili do našej drevenice a posediac ešte pri poháriku dobrej slivovice na dobrú noc sme preberali dojmy z pekného dňa. Ľahol som si do postele v kúte miestnosti. Oproti mne v nočnom šere vystupovali kontúry stola a lavice. Malé okienko skromne prepúšťalo mesačný svit v páse ktorého vstupoval do miestnosti zvláštny opar. Unavený som zaspal. Iste poznáte ten pocit, keď cítite, že nie ste v miestnosti sami. Práve s týmto zvláštnym pocitom som sa prebudil a otvoril oči. Bola tma, dopadal sem iba slabučký pás oparu a osvetľoval stôl a lavicu. Zopárkrát som zatvoril a otvoril oči, aby som sa uistil, že som naozaj hore. Na lavici s rukami zopnutými na stole sedela stará žena. Na hlave mala prehodený vlniak, ktorý zahaľoval jej drobnú postavu. Nepozerala na mňa. Jej bledá vráskavá tvár bola sklonená nad stolom, akoby v modlitbe. A do toho tá zvláštna vôňa starej drevenice a zvuky noci, tiché, neidentifikovateľné, dotvárajúce túto zvláštnu atmosféru. Zatvoril som oči uisťujúc sa že keď ich otvorím, všetko bude tak, ako má byť. Nebolo, stará žena sedela nehybne na svojom mieste. Pomaly som odhrnul prikrývku a spustil nohy na drevenú podlahu šmátrajúc po papučiach. Sedel som teraz bokom k stolu tak, ako moja nevolaná spoločníčka. Pozeral som do tmy pred seba a povzbudzoval som sa - veď nie si opitý, netrpíš chorobnými predstavami, toto predsa nemôže byť pravda. Máme tu dvadsiate prvé storočie. Otočil som hlavu k stolu. Sedela tam, tichúčko, s gestom modliacej sa. K vypínaču som to mal na druhý koniec miestnosti ku dverám asi osem metrov. Postavil som sa. Urobil som prvý krok a pozrel doprava ku stolu. Bolo to úžasné!! - postava starej ženy sa strácala a posledné, čo som videl, bola jej bledá, vráskavá tvár. Stál som ako pribitý!! - Až po chvíli som podišiel ku stolu. Bledý svit mesiaca chabo osvetľoval stôl a prázdnu tmavú lavicu. Prešiel som po nej neveriacky rukou a po malom zaváhaní som si na ňu sadol. Premkol ma akýsi zvláštny pocit bolesti a smútku. Bolo to silné. Zaspal som až s prvým ranným svitom. Ráno zbehli dolu traja kamaráti v dobrej nálade a pripravovali raňajky s neodmysliteľným ranným životabudičom. Nemal som odvahu porozprávať im o mojom nočnom zážitku. Až po zdolaní Rákoňa, keď sme sa zasa usalašili v krčme zubereckého skanzenu, som im príbeh rozpovedal. Samozrejme, začali sa vtipy a žarty, ktoré neprestávali ani cestou do našej drevenice. Zvečerilo sa. Pribúdaním tmy vtipy a žarty ustupovali a keď sme za tmy vkročili do drevenice, ustali celkom. Teraz som sa cítil byť ja pánom situácie. Keď vystupovali po rebríku k svojim posteliam, zakričal som za nimi že ten, kto si z mojej príhody robil najväčšie žarty, toho príde stará žena navštíviť. Bolo ticho, vrátili sa dolu že ako ešte na jeden pohárik na dobrú noc, ale hnal som ich hore, chcel som sa naozaj vyspať a bol som aj trošku v napätí, či sa úkaz zopakuje aj tento noci. Spal som ako zabitý až do rána. Keď sme po týždni odchádzali a dohovárali sa s majiteľom drevenice, nedalo mi to a opýtal som sa ho, či sa tu, alebo v okolí neprihodilo nejaké nešťastie. Pozrel sa na mňa a povedal: Už pred dávnymi rokmi, keď drevenica slúžila ako senník, sa v ňom obesila stará nešťastná žena ...
