Ak sa hodím maród ja, pocíti to bezprostredne moja rodina a hlavne manželka, ktorá v takýchto prípadoch svoj materinský syndróm a starostlivosť podelí medzi syna a mňa. Miniatúrne to pocíti aj moja zdravotná poisťovňa, ktorá ma v chorobe podporí svojimi miniatúrnymi finančnými dávkami. Podobne je to so známymi - trošku pofrfle zamestnávateľ, ale veď sa nič vážne nedeje. Ak sa ale pokojne „hodia maródmi" stovky odborných lekárov, ktorí v rovnakom čase začnú trpieť na choroby, ktoré by ich iba pár dní predtým ani len nenapadli - bežných ľudí a hlavne tých, ktorí sú na ich starostlivosť odkázaní, začne obchádzať strach. Obyčajný ľudský strach o svoje zdravie, životy, ktoré s dôverou vložili do rúk odborných lekárov. Už iba pomyslenie, že ich čaká dôležitá operácia, od ktorej závisí kvalita ich ďalšieho života, dokáže pohnúť psychikou. A čo potom, keď sa tesne pred operáciou dozvedia, že lekárov niet, všetci ochoreli akýmsi odborovým hromadným syndrómom a tak predoperačné vyšetrenia boli vlastne zbytočné, šup domov a čakajte, ako sa to všetko vyvinie. Keď lekári predložili svoje požiadavky, veľká väčšina z nás stála za nimi, podporovala ich. Ale vyhrotiť situáciu takým obludným spôsobom - to sa dá pochopiť u všetkých profesií, ale nie u lekárov. Oni jediní sa podujali zastupovať Boha na zemi a vracať ľuďom zdravie a veľakrát i životy. Kde zostala toľkokrát omieľaná Hipokratova prísaha. Dovoliť si hromadne opustiť svojich pacientov a nechať ich udržiavať pri živote zopár zodpovednejšími kolegami slúžiacimi desiatky hodín v obave, aby im nezačali odchádzať (na druhý svet) pacienti gniavení chorobou, strachom a psychickými traumami následkom bezmocnosti a bezvýchodiskovej situácie. Nuž - maródi - po tomto vašom skutku, na ktorí vás ani veľmi nemuseli prehovárať vaši odborárski bossovia, už podporu väčšiny z nás iste nemáte. Zradiť svojich pacientov a ponechať ich napospas je nielen neetické a nemorálne, ono je to vážení priatelia lekári dokonca svinstvo - ako by povedal Julo Satinský. Ešte že sa toho nedožil. A my všetci veľmi dobre vieme, že stratená dôvera sa získava najťažšie. Viete to aj vy. Poviete si - veď čo tam po tom, veď kam sa podejete, všetci ste na nás i tak odkázaní a jednoducho nás budete potrebovať. Kam by ste išli so svojimi boľačkami?? - Je to pravda. A je to dokonca veľmi krutá pravda. Nemáme východisko. A nakoniec iba smutné a deprimujúce konštatovanie. Ak sa na nás aj v budúcnosti vážení lekári takto vykašlete, vlastne sa nič sa nedeje. A nejaká strata dôvery pacienta v lekára?? - bez toho snáď dokážete žiť a my, skoro všetci - s dôverou či bez nej, žiaľ i tak skončíme u vás.
