Šesťročný potomok sa už pár dní pred inkriminovanou udalosťou vytešoval, ako sa prejde po vojenskom tábore, odskúša bodák, šabľu, pištoľ či pušku, či sa ponosí na koni. Nuž - prisľúbil som, nakoľko medzi aktérmi rekonštrukcie som mal priateľov, ktorí všetky tieto chlapčenské túžby mohli naplniť. Na „mieste činu" bolo rušno, vojaci, kone, nedočkaví diváci a chlapča, ktoré vzrušene nasávalo atmosféru tábora a bojiska. Priateľov sme stretli, porozprávali - ale jednotky sa formovali k nástupu na bojisko a tak sme sa vybrali nájsť si miestečko aj my. Lenže - cestou sme ešte stretli známych a chlapča si chcelo zblízka pozrieť nástup francúzskych jednotiek, ktoré pochodovali na bojisko. Blahosklonne som mu to dovolilo s tým, že je to dvadsať metrov a predsa na neho dobre vidím. Až tu som pochopil čo to znamená: „Jeden kuk - vidím, druhý kuk - a už nevidím." Bolo to, pár sekúnd, kým som vrátil pohľad na miesto, kde sa pohyboval fafrnok a - nebolo ho. Povedal som si, išiel kúsok za nimi, vráti sa. Nevrátil. Poprosil som priateľov, aby mi ho pomohli hľadať. Jeden zostal pri lavičke, kam sa mal vrátiť a my ďalší piati sme sa rozbehli po okolí. Hľadal ho aj kamarát, husár na koni, ktorý mal z tej výšky predsa len lepší prehľad - nič. Asi po desiatich minútach, keď som uvažoval, že zájdem na improvizovanú tribúnu a nechám ho vyhlásiť, mi zazvonil mobil. Neznáme číslo - ohlásil som sa. Na druhom konci sa ozval príjemný ženský hlások, ktorý sa ma opýtal: „nestratilo sa vám náhodou dieťa? - ale stratilo milá pani a hľadá ho niekoľko zúfalcov a husársky regiment." Dohodli sme sa kde si prevezmem straty a nálezy a pani mi priblížila ako sa k nemu dostala. Chlapec kričal: „Tatoooo, Jurkoooo" - tak sa mu prihovorila, nakoľko už začal poťahovať nosom. Povedal, že sa stratil tatovi a na moje prekvapenie - nadiktoval jej číslo môjho mobilu. Milá pani chválila, že je šikovný a tak sme chvíľu zotrvali v príjemnom rozhovore. Chlapča sa už nestratilo, tento raz stálo pri mne a držalo ma za ruku. Obvolal som potom kolegov, že je všetko v poriadku a ruším pohotovosť. Venovali sme sa potom udalosti, pre ktorú sme prišli. Po boji sa vojaci presunuli do stanového tábora a tu už si Miško prišiel na svoje. Skúsil šabľu, bodák, podržal husársku pištoľ, pušku a dostal odpovede na svoje nekonečné otázky. Rozlúčili sme sa s priateľmi a poberali sme sa domov. Nedalo mi to a opýtal som sa ho, odkiaľ pre Boha vedel moje telefónne číslo? - Škôlkar odvetil, že maminka mu napísala svoje aj moje a on sa to naučil. Pochválil som ho a zároveň ma prepadla nepríjemná myšlienka: „čo keby sa pomýlil a nadiktoval mamine číslo?!!!"
