Tam kdesi pred viac ako tridsiatimi rokmi, v jedľových bučinách Čergova, medzi bukmi, z ktorých na jar striekala voda a jedľami večne olepenými voňavou "smolou",
sme pomaly začali chápať, že ku krásnym a veľkým stromom patrí krásny a malý, večne vlhký mach.
A že tam patrí aj tajomné svetlo, potichu sa prikrádajúce zrána korunami starých, múdrych stromov.
Potom sa odrazu začalo čosi diať a naše lesy začali niekde miznúť.
Spýtali sme sa ujov v zelených uniformách, čo máme robiť, aby tmavé a nepreniknuteľné lesy našej mladosti boli stále okolo nás.
"Saďte stromčeky", riekli ujovia.
Sadili sme o dušu. Desať, dvadsať tisíc za víkend, sto tisíc ročne. Až ich bolo milión a holé chrbty Čergova sa rozširovali o nové a nové jazvy, spýtali sme sa ujov opäť.
"Čistite studničky a vešajte búdky pre vtáčikov."
A tak sme čistili,
a vešali.
Už sme boli väčšia skupinka a ujovia sa nám prestali pozdávať a tak sme išli za tetami na štátnu ochranu prírody.
"Pomôžte označovať rezervácie a zachraňujte ľudovú architektúru."
Tak sme označovali rezervácie,
a opravili všetky senníky nad dedinou Tichý Potok v Levočských vrchoch.
Ale potom sme si všimli, že zvieratá pijú vodu z potokov, v senníkoch spia poľovníci a vtáky si vedia svoje búdky urobiť sami. Všimli sme si, že všetko, čo sme doteraz robili nebolo pre les.
Ale pre ľudí, ktorý chcú mať v lese pohodlie.
Kôrovník v lese nepotrebuje búdku, ale odlupujúcu sa kôru,
iné vtáky potrebujú diery vydlabané tesárom vo vhodných stromoch.
Videli sme, že vlci nežerú ľudí, ale premnožených diviakov, roznášajúcich klasický mor ošípaných a jelene.
A hlavne sme poznali, že Príroda tvorí krásny, zdravý, šťavnatý, pestrý a odolný živý les,
v kontraste k dreveným valcom pre drevospracujúci priemysel, ktoré sme sami pomáhali kedysi sadiť. Mŕtvy les.
Až ujovia začali rúbať najkrajšie čergovské lesy a blížili sa k rezervácii Oblík v Slanských vrchoch
museli nastúpiť po presviedčaní, dokazovaní, argumentovaní aj iné metódy.
Už sme boli veľka skupinka a začala dlhá cesta. Zastavenie projektu Svetovej banky s jej plánom zvýšiť ťažbu na Slovensku trojnásobne, zabránenie 234 holorubom v Chránenej krajinnej oblasti Poľana, zmena Lesného hospodárskeho plánu na Poľane, Oblíku a Čergove. Tá cesta zatiaľ končí tu. Na bilborde, zavesenom deň pred veternou smršťou, upozorňujúcom, že ten TANAP už nie je TANAP a zle to s ním skončí. Samozrejme nevieme, kto ho tam mohol dať.
Ťažbu v Tichej a Kôprovej doline, dvoch najkrajších rezerváciách Tatier, sa dočasne podarilo zastaviť,
ale ťažba dreva na Slovensku sa má, presne podľa pätnásť rokov starých plánov Svetovej banky, strojnásobiť a žlté stroje už stoja opäť naštartované pred Tichou a Kôprovou dolinou.
Politici nás alebo klamú,
alebo nás vôbec nepočúvajú a nechcú sa s nami rozprávať.
Prišiel čas, keď vytváranie našich, občianskych rezervácií už nestačí.
Rúbe sa všade, chránený nie je v praxi žiaden strom, v žiadnom národnom parku, v žiadnej rezervácií. Je nás ale veľa
a sme z celého spektra spoločnosti
Položme našim politikom teda otázku:
Na Slovensku sa v súčasnej dobe môže ťažiť vo všetkých lesoch. Aj v lesoch, ktoré sú v národných parkoch a v najprísnejších rezerváciách. Ste za to, aby v zákone o lesoch a zákone o ochrane prírody a krajiny bola zabezpečená ochrana lesov tak, aby na Slovensku existovali lesy, v ktorých sa neťaží za žiadnych okolností? A aby zrušenie takejto ochrany bolo možné len celoštátnym referendom?
A žeby sme túto otázku položili v referende?
