Keď sedíme v cirkuse a dívame sa na klauna s červeným nosom, bielou tvárou, v pestrom oblečení a obutého v neforemných topánkach, máme úsmev na perách. Existujú však ľudia, ktorých pohľad na klauna desí. Možno za jeho grimasami, smiešnymi zvukmi a kotrmelcami rozpoznávajú božskú bytosť a sú tým obrazom patrične ohromení. Energia bláznov môže naozaj pôsobiť strašidelne. Je nespútaná, nepredvídateľná, chaotická a znásilňuje všetky naše predstavy o poctivom fungovaní vo svete ľudí.
Archetypálna postava, ktorú poznáme pod menom Blázon, Podivín, Klaun, Harlekýn, Mím, Pierrot či Bouffon, nám je dôverne známa. Ako viaceré iné, aj ona patrí do šuplíka s nápisom „Trickster”. S týmto všemocným demiurgom má mnohé spoločné. Blázon je vo svojom svete tiež osamelý. Jeho prístup k životu je bizarný a jeho spôsoby sú ešte bizarnejšie. S Tricksterom ho spája záľuba v prekračovaní hraníc, detinské správanie, spontánnosť, intuícia, odmietanie záväzkov a slepé nasledovanie princípu slasti. Blázon má dobre vyvinutý čuch na veci, ktoré mu neprinášajú radosť a úspešne sa im vyhýba. Jeho motto by mohlo znieť: „Rob to, čo ti prináša radosť a navyše nepohni ani prstom.” Čistý, nezriedený extrakt bláznovskej energie sa chvalabohu v žiadnej ľudskej bytosti nevyskytuje. To by vyzeralo. Ľudia by sa váľali pred televízorom, prejedali sa cukrom a mastnými potravinami, pozerali porno, súložili a spali. Možno to znie ako opis krásneho víkendu, no opäť platí, že všetkého s mierou. Našťastie pre nás je každý archetypálny Blázon kontaminovaný ostatnými duševnými energiami a jeho voľnomyšlienkárske názory tak čelia prísnej opozícii. Niektoré z jeho zákonov rada schváli, no väčšina je spláchnutá do záchoda, odkiaľ sa pri prvej príležitosti projikujú do vonkajšieho sveta. Takýto človek sa potom môže veľmi čudovať, keď odrazu pocíti pichnutie závisti pri pohľade na veselé dieťa, ženu spievajúcu pri kočíkovaní bábätka alebo vyznávača alternatívneho životného štýlu, ako postáva pri ceste a stopuje autá. Keďže nevie nič o pôsobení nevedomých síl, vysvetlí si to po svojom; títo ľudia ho hnevajú, lebo nie sú zodpovední, nemajú osvojené základy slušného správania, nevážia si ťažko pracujúcich ľudí a nič neberú vážne. Keby ho jeho psychoterapeut podporil v rozšírení vhľadu, odrazu by zistil, že všetko, čo mu na ostatných prekáža, sú jeho vlastné neodžité stránky. Dáva perfektný zmysel, že všetky formy nenávisti voči druhým ľuďom, zvieratám a prírode sú prítomné práve v civilizácii, ktorá svojho Klauna dala pod zámok. Keby bol zvieraťom (ktorým tak trochu vlastne je), povedali by sme, že posledné exempláre prežívajú na okraji svojich prirodzených teritórií. Vyhnať Klauna je hriechom proti samotnému životu. Mali by sme si pripomenúť, že to bol práve rajský had, ten kresťanský Trickster, ktorý spôsobil, že sme sa zrodili do ľudskej reality. Bez jeho zásahu by sa naše libido naďalej vznášalo na vodách prvotného oceánu. Bol to jeho trik, ktorý rozčesol temnotu, čo nás halila. Rovnako ako Trickster, aj Blázon dokáže vyťahovať ostrovy z oceánu. Ako bytosť dvojakej povahy má prístup k nevedomým ložiskám, ale aj vedomým štruktúram a kanálom. Spolu s tým, že nás do nevedomia sťahuje, nás z neho zároveň aj vyťahuje; ovlažených, zregenerovaných a znovuzrodených.
Je smutné, že jediné javisko, na ktorom dnes Blázon hráva hlavnú úlohu, je to cirkusové. James Hillman cirkus prirovnáva k nevedomiu, pričom poukazuje na zjavne metaforickú reč jeho aktov a numinóznosť jeho aktérov. Práve v nej tkvie jadro strachu, ktorý niektorí ľudia prechovávajú voči Klaunom. Tým, že sú divákmi archetypu v akcii, nevedomky participujú na Klaunskom vystúpení amerických Zuniov alebo Hopiov. Za farebnou fasádou a zdanlivo nevinným správaním cirkusového šaša vidia posvätného Klauna pueblových kultúr. Chcú, ale nevedia odtrhnúť zrak, keď si začne do úsť vkladať špinu zo zeme, keď odhryzne hlavu živej myši, roztrhá psa na kusy a smäd po šialenstve zapije miskou moču. Posvätný Klaun je dokonalým príkladom Blázna. Počas svojej nechutnej hostiny nesmie dať ani na okamih najavo, že mu jedlo nechutí. Práve naopak, víťazí ten, ktorý dokáže divákov najlepšie presvedčiť, že nič lepšie v živote nejedol. Jeho schopnosť robiť všetko naopak sa odzrkadľuje aj v ďalších činnostiach, ktoré sú pre pozíciu kmeňového Klauna charakteristické. Keď vonku mrzne, sťažuje sa na to, že sa potí. Keď týždeň nejedol, pochvaľuje si, aký je plný. Jeho satira je hlboká - zasahuje do živého. Príkladom satirického Klauna je Heyoka z veľkých plání Severnej Ameriky. Jeho úlohou je pýtať sa zásadné otázky a hovoriť veci tak, ako sa ich každý bojí podať. Vytvára tak priestor na premýšľanie a špekulovanie. Poskytuje odstup. Niekedy na to používa extrémnu pantomímu, aby svojim obetiam ukázal ich chyby a nedostatky. Upokojuje tých, ktorí sú v strese a znervózňuje tých, ktorí zaspali na vavrínoch. Čierny Jeleň, medicinman kmeňa Lakotov, ktorý sám seba označoval za Heyoka, oslovoval Klaunov búrkový aspekt s láskou. Blesky a hromy, s ktorými sa Heyoka spája, vyvolávajú negatívne pocity, ale keď sa preženú krajinou (a dostatočne ju osvietia), tá sa budí svieža a šťastná.
Hoci sa to tak na prvý pohľad nemusí javiť, Klauni sú prešpekulované osôbky. To, čo vyzerá ako náhoda alebo nedbalosť, má jasný zámer. Roztrhané, zaplátané a ufúľané klaunské oblečenie vyzerá, akoby ho jeho majiteľ vyhrabal z kontajnera. Oblečenie je však spôsob, ktorým Klaun komunikuje svoje pohŕdanie normami, spoločnosťou, konvenciami, statusom a etiketou. Nevolí ho náhodne, ale poctivo si ho vyberá, aby zapôsobil. To isté platí o jeho mejkape. Rubedo červeného nosa, nigredo čiernych sĺz a albedo bielych líc nás odkazuje na alchymickú symboliku veľkého diela, ktorého je archetyp Blázna názorným príkladom. Na prípravu svojho vystúpenia mali Klauni hromadu času, veď sú na scéne už od čias starovekého Egypta a Číny, čo je viac než 4 000 rokov.
Klauni zamestnávajú našu predstavivosť svojou neohrabanosťou, neokrôchanosťou, nemotou a bizarnosťou. Úlohou Klaunov je divákom ukázať, že status a ego nehrajú v živote hlavnú rolu, ale skôr druhé husle. Nezáleží na tom, či ste vrcholový podnikateľ, riaditeľ nadnárodnej spoločnosti alebo známy operný spevák. Pokojne na vás bezdôvodne (či práve naopak?) ukážu prstom a vyprsknú od smiechu. Každý, kto si myslí, že nad životom vyzrel, dostane studenú sprchu. Odkaz Klaunov znie jasne: „Všetci sme len nemehlá, ktoré si myslia, že majú všetko pod kontrolou, ale skutočnosť je taká, že nemáme tušenia o tom, prečo sa nám život deje.” Z dôvodu, aby na to nikdy nezabudli, si králi a šľachtici v minulosti vydržiavali svojich vlastných Bláznovských sluhov. Títo Blázni mali špeciálne postavenie, z ktorého vyplývali určité zaujímavé výhody. Jednou z nich bolo, že mohli panovníka bezstrestne zosmiešniť, kedykoľvek sa im zachcelo. Môže to znieť neuveriteľne, ale panovníci si tieto nevychované maniere pochvaľovali. Pripomínali im totiž, že aj oni sú len ľudia a nafúknuté ego im nesvedčí. Blázon, ktorý kedysi pôsobil v dvorných šašoch, je stále aktuálny. Ľudia, ktorí svojho vnútorného Blázna neponižujú a nezamykajú do komôrky, oplývajú vzácnym darom nájsť oponentovu citlivú strunu a nežne na ňu brnknúť. Blázon môže zaúradovať kedykoľvek, keď zacíti, že nálada v miestnosti smrdí nejakým pyšným egom. V takom prípade sa s nevinným úsmevom postaví a pôvodcovi toho puchu pripomenie historku, keď mu dala expriateľka kopačky pred celou futbalovou šatňou, alebo ho láskavo upozorní, aby si zapol rázporok. Takéto drobné intervencie vedia s človekom poriadne zamávať a nafúknuté ego zväčša rýchlo vyfučí. Blázon je pritom mimo podozrenia. Pôsobí natoľko odtrhnutý od reality, že k nemu obeť pociťuje skôr súcit než zlosť. Tu už sa však dostávam k postave Prosťáčika, čomu by som sa rád vyhol. Bližšie sa mu povenujem v samostatnom článku.
Človek využívajúci energiu Blázna je veselý, zaangažovaný, prostoreký a spontánny. Niekedy môže pôsobiť infantilne alebo hlúpo, ale to len vtedy, keď sa naň dívame očami západnej spoločnosti 21. storočia. Táto doba nepraje osobnostiam, ktoré chcú život zakúsiť, nie len rozpitvať a zracionalizovať. Tí, ktorí sa správajú ako deti, hoci už na to nemajú vek, sú ostatným na smiech. Nesúhlasne krútime hlavami, keď sa niekto v našej prítomnosti poškriabe v rozkroku, vylíže tanier v reštaurácii, rozosmeje sa nad nešťastím druhého, objíma strom, chodí bosý, hladká túlavé zvieratá alebo si spieva pri počúvaní hudby. Úplne sme zabudli, akú radosť môžu takéto malé činy vyvolať a zubami nechtami sa snažíme prestrihnúť pupočnú šnúru, spájajúcu nás s detstvom. Dospelí nás totiž učia, že deti sú hlúpe, nevychované a nezbedné. Kto by chcel byť dieťa vo svete, kde sa o deťoch rozprávajú takéto veci?
Samostatnou kategóriou Bláznov sú ľudia, ktorí používajú humor ako obranu, nie preto, že by vo svojom srdci chovali detskú radosť. Predstava takzvaného smutného Klauna je rozšírená po celom svete, čo svedčí o univerzálnosti tejto energetickej kombinácie. Smútok, melanchólia, hĺbavosť na jednej strane a humor na druhej vytvárajú úsečku so silne sa odpudzujúcimi pólmi. Výraz „smiať sa cez slzy” používame v situáciách, keď sa niekto vnútorne zdrvený a smutný správa veselo a bezstarostne. Smutný klaun rozosmieva všetkých navôkol. Dúfa, že svojím šaškovaním odpúta pozornosť od čiernych sĺz, čo sa mu kotúľajú po lícach. Tento druh Klauna často vzniká v detstve ako konverzný symptóm bezradnosti, smútku a straty nádeje. Humor ako obranný mechanizmus je namierený proti ohrozujúcej situácii a je akousi formou popierania. Keď cez žoviálnu stránku týchto ľudí prekukneme, naskytne sa nám pohľad na bezútešnú súmračnú krajinu, v ktorej je slnko vždy zahalené závojom mrakov. Smutný Klaun v tomto trúchliacom kráľovstve skrýva vlastnú zraniteľnosť, pocit malosti a nedostatočnosti, rané traumy a stratu zmyslu. Mnoho smutných Klaunov sa vyznačuje cyklotýmnym charakterom, teda oscilujú medzi depresiou a veselosťou. Opäť je veľmi ťažké odlíšiť Blázna od Smutného Klauna a menovite Prosťáčika, preto je zrejme správny čas, aby sme sa mu povenovali dôkladnejšie.
