Čo prebieha v tvoje hlave keď sa pozrieš do zrkadla? Vlastné postavenie v spoločnosti? Nové šaty ktoré nepatria k tým najlacnejším? Alebo nový účes tak nápadne podobný modelke na titulke La Mode? Pozri sa bližšie. Pamätáš? Aj ty si bol malý drobec ktorému stačil ku šťastiu usmievavý plyšový macko. Aj ty si bol mládenec čo hádzal očko po fešnej susede, či mladík ktorý v kruhu svojich priateľov žúroval hlboko do noci.
Ale čo vidíš dnes? Izolovaného človeka čo dnes nemá ani kam skloniť hlavu keď je najhoršie.
Čo cítiš keď vidíš staručkého bezdomovca na ulici? Súcit, smútok či beznádej? Alebo si hlúpo namýšľaš.. Mňa sa to netýka. Každý má právo na vlastnú voľbu, má čo chcel. Moje problémy nikoho nezaujímajú, tak prečo by som sa ja mal zaujímať?
Skús uveriť tomu, že ľudia sa k tebe budú správať tak, ako sa ty správaš k nim.
Necítiš sa lepšie keď môžeš pomôcť akémusi dedulovi prejsť z jednej strany cesty na druhu hoci ide len o úzku uličku? Alebo keď môžeš pomôcť niekomu čo ťa o to pohľadom zúfalo žiada no nepovie ani slovo?
Nahonobiť si čo najviac do vlastného chlievika – to najlepšie, najdrahšie.. čo mi budú závidieť. Prestať byť majetníckym egoistom. Pretože taký človek veru nemá priveľkú hodnotu. Čo tak sa zastaviť a pozorovať iných, hm? Neupriamovať svoj pohľad len na vlastnú osobu a vlastné problémy.
Skús sa lepšie pozrieť k ľuďom, ktorých poznáš už nejaký ten čas a ak majú hoci aj na usmievavej tvári o jednu vrásku navyše, skús im pomôcť v ich trápení.. Vypočuť ich aj keď nepovedia čo cítia a čo prežívajú, pomôcť aj keď len objatím.
Neuzatváraj sa pred okolím s mylnou myšlienkou, že každý si žije sám pre seba ten vlastný život.
Ľudia si nevážia jeden druhého. Nevážia si mozole tých čo musia drieť len preto aby si sa mohol najesť či pekne obliecť. Nevážia si veľavravné pohľady tých, čo majú čo povedať no napriek tomu mlčia.
Mrzí ma tá nesúdržnosť a necelistvosť ľudí.
Každý ide za svojou prácou, za svojim cieľom. Rovno za nosom. Nikam sa neobzerá, nič ho nezaujíma.
Aspoň na chvíľu buď vľúdnejší.. taký ľudský!
