Neviem presne či to prichádza s vekom alebo v tom má prsty jar.. Začínam mávať ťažké stavy. A tak premýšľam nad ťažkými vecami.. Čo je na jednej strane fajn, pretože sa dostávam k novým odpovediam a možnostiam, osviežim svoju myseľ a stanovím si ciele ktoré musím splniť do svojho skonania. A vďaka tomu sa mi otvárajú stále nové a nové dvere.. Takže môžem byť kozmonautom alebo klaviristom. Mohla by som byť. Ale nebudem.. Budem teda alternatívnym maliarom. A budem mať malý obchodík s čajmi na váženie. A konečne zložím súcu pieseň o láske, ktorá bude mať aj rytmus. A ešte čosi.. Prestanem cítiť ostych z objímania stromov.
Niekedy sa cítim ako človek na kolenách, stovky kilometrov vzdialený od smerodajných presvedčení, od premúdrelých fráz a tajných symbolov ktorým nikto nerozumie. Vzdialený od vlastnej bezpečnosti a dokonalosti. Od zdravého rozumu a ženskej duše, ktoré kdesi sladko spí. Miestami strácam z dohľadu svoju výnimočnosť a krásu. Niekedy aj ústa prestávajú spievať chvály o prírode a dobrote priateľov. Uši vzdorovito nepočujú úprimné piesne života. A myseľ tiež nevykazuje potrebnú aktivitu. Niekedy som aj za hlupáka držiaci sa slamky, ktorý je odkázaný pykať za nekonečnú dobrotu duše. Za naivitu a slepotu. Práve vďaka všetkým týmto pocitom som denno-denne, čoraz viac, bližšie ku vlastnej duši. Ženskej duši.. Predstavujem si jej rozmery. Spoznávam ju a bádam aká naozaj je. Ako sa cíti. Čo ju robí šťastnou a čo ju naopak núti plakať.. V čom spočíva jej sila? V schopnosti zatnúť zuby a dávať za pravdu pre dobro spoločnosti, alebo v schopnosti stáť za svojim a tak automaticky bojovať proti nej?
Pýtam sa, či je moja duša dostatočne milujúca. Dostatočne! Ani menej ani viac.. Jednoducho dostatočne. Nijak inak.. V každom prípade som hlboko presvedčená, že každý človek má odpovede na všetky otázky nielen mysle aj srdca ukryté priamo v sebe. Stačí len viac počúvať. Častejšie počúvať!
