Tak ako plynie týždeň za týždňom sme zdravší. Štartujeme, bojujeme s realitou, s potom krvi čo to dá. Navštevujeme nové miesta, spoznávame nových ľudí a stretávame sa s tými už známymi. S plávajúcimi dňami si užívame samých seba, svoju harmóniu, ladnosť života.
V nočných pamätiach keď priestor uchváti drvivá tma, nájde sa v očiach kúsok vlhkého miesta. Vtedy keď v srdci vzniká podnet, no reakcia neprichádza. Srdce sa tvári, že vlastne ani nie, dokonca tam kdesi nikdy ani nebolo. Akoby ho už nič nedokázalo prebrať k okázalým reakciám. Všetko nás míňa, všetko nás obchádza - len si nás letmo privonia a zas pobeží do diaľky. Nedokáže nás dostatočne precítiť, byť našou súčasťou a zanechať v nás znenazdajky hrejivé pocity. Vôbec - akékoľvek pocity. Zvláštne. Keď som prosila vesmír o takmer dokonalého človeka zoslal mi ho v extrémne krátkom čase formou podozrivej náhody. Z akého dôvodu si ho opäť zobral späť, to netuším. Možno len škatuľkový mozog odmietol stratiť prvenstvo, a možno tvrdohlavé srdce pohŕda pre niekoho biť. A tak sa snáď zdráham ľudí, ktorí majú predpoklady vo mne opäť prebudiť ľudskú bytosť. Míňam ich, ubíjam ich, strácam ich. Niektorých neprávom ničím. Čím to je, že aj vnútorne mŕtva sa cítim dobre.. Nebodaj lepšie ako keď vo mne prebýval horlivo zapálený duch?
Krása slnečníc a vôňa leta kamsi zmizli. Aj strach z tmavej noci či neskorej večere sú v nenávratne. Sebaľútosť sa zmenila na neznesiteľnú silu, tvrdohlavca, ktorý nevidí nič nemožným. Lebo verím, že o všetko čo človek prosí, dostane! Dokázala som byť samostatná a vyhľadávam situácie, v ktorých sa cítim nepríjemne, aby som tak mohla vypustiť napätie. Vzdávam sa vnútorného nepokoja, odmietam ho pozvať ďalej. Odmietam mu dávať priestor a realizáciu. Komunikujem s neznámymi tvárami a odmietavé pohľady neznámych viac nepoznám. Rozdávam úsmevy každému, kto si o to požiada aspoň drobným náznakom. Som snáď zvláštna keď mi to robí radosť? Vďaka posledným mesiacom som objavila nové rozmery svojho vnútra, pohodu a pokoru, vnútornú rovnováhu, sebavedomie a sebahodnotenie, kopu nových priateľov, spolubývajúcu do bratislavského bytu, okrem iného. Lásku môjho JA a silu, ktorá je mocnejšia ako všetko čo ma dodnes postretlo. Skúšam ovládať svoje pocity a panovať im, nezavierať oči a nesnívať. Začať uvažovať racionálne.
Pri pohľade na ďalšiu prichádzajúcu jeseň zvažujem, že hoci aj keď len na krátky čas, už nosím Brno vo svojej hlave, nestráca svoju silu.. Kráčajúc poloprázdnym námestím slávneho pupka sveta s teplými gaštanmi v ruke stávam sa súčasťou konzumného sveta. Studený vietor strapatí takmer celkom rovné vlasy a rachot hlučných Angličanov ma sprevádza snáď na každej večernej ceste. A spolu s míňajúcim davom mizne aj moja plachosť.. Jedinečnosť..
