Pred tohtoročnými Vianocami som navštívila obľúbené brnenské kníhkupectvo, kde človek nájde skutočne všetko. Niekedy aj to čo by nehľadal. Tmolila som sa uličkami celkom dlhú dobu, hľadala som čo by mi zo sekcie Osobného rastu práve vyhovovalo. Po ničom konkrétnom som akosi intenzívne neslintala, skôr zastávam názor, že všetko potrebné sa k človeku dostane v správny čas. V kreslenom prevedení si to predstavujem ako čosi letiace z neba čo mi pristane priamo pri nohách, alebo slamku po ktorej sa polomŕtva a vyčerpaná naťahujem.. Tak som brala knihu po knihe, obsah po obsahu no následne všetky mnou obchytané menšia aj väčšie vydania skončili opäť v policiach. Vzdala som to.. Neviem potom čo vo mne vyvolalo pocit prázdnoty a veľkú potrebu rásť.
Vďaka Alexandrovi Svijašovi a jeho trilógii viem, že všetky želania ktoré zveríš vesmíru budú do bodky splnené. Aj preto si pred spaním zapálim sviečku a spúšťam pravidelný monológ, vďaka ktorému by ma odborníci určite uväznili do bielej kazajky s príznakmi „samomluvy" , ktorá je vraj prvým symptómom schizofrénie. Žiaľ, je to pre mňa akýsi každodenný rituál.
Keď človek zrazu stratí alfu aj omegu svojho života, môže nad tým nariekať poriadne dlhý čas, stratiť pri tom aj pekných pár kíl, môže prísť o krásne husté vlasy , pevné nechty a nadobudnúť si potravinovú intoleranciu napríklad aj na papriku. A pravdepodobne to aj urobí! Keď však jeho mozog vyhodnotí, že sa v podobnej situácii vyskytuje už X-tý krát a jeho hemisféry spolu so zbytkami silnej osobnosti uviaznutej vo vysilenom tele, sila vôle dobrovoľne pristúpi na novú stratégiu a prijme nové stanovisko. Neviem či to znamená blednutie ružového filtru, no v každom prípade človek konečne prestane vnímať len svoje nedostatky a dovolí realite prúdiť celým jeho telom.
.. keď som sa rozhodla ožiť, začala som si uvedomovať svoju cenu. Hodnotu človeka. Svoju hodnotu. Dovolila som si mať odlišný názor. Dovolila som si byť takou aká naozaj som. Začala som sa rozhodovať podľa seba a stretávať sa s tými, ktorých mám rada. Presvedčila som sa, že môžem veriť v hlúposti. Keď som sa rozhodla ožiť, prestala som sa obviňovať že nie som taká akú by ma chceli mať moji milovaní. Prestala som mať výčitky, keď som si urobila po svojom hoci moji milovaní chceli azda pravý opak.
A až vtedy, keď som sa rozhodla ožiť, našla som kúsok roky hľadanej harmónie, vyrovnania a duševného pokoja. Dokázala som samej sebe, že som hodná plnohodnotnej lásky, stáleho šťastia a pocitu naplnenia..
