Keď som naposledy poctila hlavné mesto svojou návštevou a venovala jej kusisko svojej pozornosti nedovolila som neupriamiť sa celkom priamočiaro na to, ako človek bojujem proti zákonom prírody, bojuje sám proti sebe. Tlačí hlavou do múra čo to dá a neustupuje. A tak sme tvrdohlaví, často až príliš ako je zdravé. Z princípu. Z recesie.. Lebo nedokážeme porazene sklopiť uši. Pretože je jednoduchšie vykazovať neporovnateľnejšie väčšiu silu ako ukázať svetu pád z vlastných nôh. Rovnako ťažké je inovovať a prestavovať sa, premieňať seba. Pretože nám zmeny naháňajú strach. Odmietame myšlienky nových vekom, nechceme sa podriaďovať a zabúdať na stereotypné. Chceme žiť ako doteraz. A najlepšie by bolo navždy! A presne táto premena, tento boj, zmena životného štýlu nás stojí kopu energie a zastavuje nám peristaltiku útrob, berie spánok a zrýchľuje tep. Táto zmena nám berie litosferické dosky nášho sveta, zaužívanú stabilitu..
Skôr či neskôr si však človek uvedomí, či chce alebo nie, že stojí na jednom mieste a jeho dni sú plné zaužívaných skúseností, ktoré už skúsenosťami v podstate ani nie sú, lebo po ničom obohacujúcom ani len nepáchnu. Robí ich skôr zo zvyku a zisťuje, že ho už ani zďaleka nenapĺňajú. Pocíti nespútanú vlnu nadšenia a entuziazmu.. Chce viac! Je si vedomý toho, koľko možností ho obklopuje. Koľko sa mu toho priam núka. No dodnes na to nemal čas, pretože bol zavalený zarytými zvykmi. Zistí, že existujú milióny pohľadov na svet, ktoré si nikdy predtým nevšimol, lebo mu to nedovolilo jeho zaužívané a zaryté presvedčenie o priamočiarej pravosti jeho konania. A tak otvára bránu nových vedomostí. Zrazu sa všetko mení. Pretože všetky prvopočiatky sa rodia priamo v hlave. Od presvedčenia o vlastnej sile, o kráse a jedinečnosti. O vlastnej veľkosti, až po dôležitosť a nenahraditeľnosť pre tento svet. A vtedy sa svet stáva tým najkrajším miestom vo vesmíre. Prajeme si žiť večne. V podstate sa stávame otrokom myšlienok, ktoré v nás hniezdia. Myšlienky, ktorá sa postupne zrodila z ničoho nič pod vplyvom vonkajšieho sveta, zahrýza sa do nás celkom pevne a teraz nás kúsok po kúsku zožiera. Hryzie. Napáda. Rozkladá.. Záleží len na nás, do akej miery a či vôbec pocítime to pomalé zahryzávanie, napadnutie.. pohltenie.. Do akej hĺbky nás dokáže ovplyvniť a tak nám zmeniť, možno zničiť vzťahy s priateľmi a so samým sebou. A tak hľadám odpoveď na otázku, ktorá mi denne chodí po rozume.. Aká je vlastne ich skutočná sila? Sila našich myšlienok spočíva v dôležitosti, akú im sami poskytneme. Aký priestor pre rozvoj im vyhradíme. Ovplyvňujú a rozhodujú za nás presne takým rozmerom, aký im vytýčime, aký priestor pre ich realizáciu vyčleníme. A priestor? Priestor je len naša ilúzia o realite. Naša predstava o každej jednej chvíli. Znamená to teda, že sa všetko odohráva „iba" v centre nášho vedomia.. Pretože len my sami rozhodujeme o každej jednej otázke ktorá v nás uzrie svetlo sveta. My rozhodujeme o tom ako sa budeme cítiť, aké okuliare založíme na svoj nosa teda v akých farbách budeme vnímať dnešný deň. My rozhodujeme o vlastných myšlienkach. Venujeme svoju pozornosť negatívam alebo sa otvoríme pozitívnemu svetu? Jednoduché..
A tak sa pesimista na optimistu premieňa..
Vediem si zoznam, ktorý nikomu neukážem. Pretože je tajný. Skoro až prísne tajný.. A raz, keď budem žena v najlepšom veku budem sa smiať z umelých botulotoxínových krások. Možno nebudem mať veľa peňazí, ani haciendu s Josém Fernandom a troma gaštanovými koňmi. A ak privriem obe oči aj tú Q7-ku oželiem. Ale viem, že môj tajomno tajomný zoznam bude do bodky splnený..
Prajem veľa úspechov a síl pri rozvíjaní v tom najsprávnejšom smere..
