Stretla som človeka, ktorý si moju pozornosť získal už niekoľko rokov dozadu predovšetkým tým, že každému človeku s ktorým prehodil pár slov vedel vyčarovať úsmev na tvári. Ľudia s ním trávili veľa času, v bare kde pracoval ako fotograf, sa pri ňom striedali ako v pekárni na teplé rožky. Každý si ho vážil, pretože napriek tomu, že sa s ním život vôbec nemaznal, dokázal ku každému prehovoriť s neskutočným nadšením a dokázal dodať človeku toľko entuziazmu ako málokto.
Hoci jeho zdravotný stav na tom nikdy nebol dobre, náhle sa zhoršil, prestala som ho vídať, vlastne som ani nevedela čo s ním je ani ako sa má.
No vďaka dnešnému dňu verím náhodám. Kto by už čakal človeka ako je on kdesi na kopci, na kamennej poľnej ceste, štrkovisku. A na súmraku. Kráčala som smerom dopredu so sklonenou hlavou, pretože som v dnešný deň nemala chuť pozerať na nebo. No aj tak som ho počula už z diaľky. Počul by ho každý. Keď bol však v dostatočnej blízkosti schopný rozoznať ma od ostatných, náhle vykríkol moje meno a veľmi nápadne sa radoval. Úsmev od ucha k uchu kričal moje meno. Hoci už mal pár kilometrov za sebou, bol ochotný „prejsť“ so mnou celú trasu ešte raz. Tak som vedľa neho kráčala celkom potichu, občas som ho poprosila aby spomalil. Počúvala som celkom pozorne a sledovala tú šťastnú tvár. Celkom mlčky som robila veľké kroky a snažila sa dostať do hlavy čo najviac vypovedané z jeho úst.
Prežil si svoje, nezávidím mu, má to často oveľa ťažšie ako dokáže pochopiť priemerný človek. Jediné prečo žije on sám je, aby urobil šťastné svoje okolie. Nezáleží mu tak ani na sebe ako na ľuďoch, ktorých ľúbi. Rozprával a rozprával, občas som ho prerušila akousi otázkou, pretože som bola do toho tak pohltená, že som nechcela aby prestal hovoriť. Hovoril o úplných banalitách, o tom ako mu nechutí jesť, o tom aké bude pre neho ťažké vzdať sa ľudí a známych z baru, o tom ako veľmi nenávidí samotu, o svojich básňach, o svojej priateľke ktorú nadovšetko ľúbi, o tom aké máva bolesti, o liečeniach..
Hoci ho zdravotné problémy vyradili z bežného života na ktorý bol zvyknutý a videla som v jeho očiach aj rodiacu sa slzu, nezabudol dodať, že on to dokáže. Dokáže sa vrátiť. Pre nich. Pre priateľov. V očiach sa pre zmenu začali slzy hromadiť mne. V tú chvíľu som mala chuť sa zohnúť a zľahka ho objať. Práve preto, že je taký statočný a dobrosrdečný človek. Za to, že rozdáva lásku napriek tomu, že on sám by jej potreboval oveľa viac. Napriek tomu, že mnohí nim opovrhujú a obracajú sa mu chrbtom. Jeho objatie bolo plné neskutočnej energie a životaschopnosti, pozitívnej energie a viery, že sa neoplatí „hádzať flintu do žita“. Sám sa mi priznal, že neraz chcel zakročiť proti vôli osudu a ukončiť celé to trápenie. Celkom som aj zabudla na seba a svoje problémy, ktoré sa s tými jeho ani nedajú porovnať. Oddane sa pretĺka životom, vždy keď spadne do čiernej bezodnej priepasti zatne zuby a hoc aj cez slzy kráča ďalej. Veď to robí pre nich..
Má pod sebou niekoľko párov kolies, celý život sa pohybuje jedine vďaka invalidnému vozíku. Telo ho veľmi neposlúcha, no zato jeho myseľ by mu mohol závidieť ktorýkoľvek iný človek schopný premiestniť sa po vlastných nohách z bodu A do bodu B.
Aj keď mu svitá na lepšie časy a o pár mesiacov alebo rokov bude možno schopný urobiť svoje prvé kroky, viem, že zostane tým skromným človekom, ktorý mi nič netušiac v jeden podvečer otvoril oči..
