Spomínam si na to, akoby to bolo včera čo som prvýkrát vstupovala do budovy nášho ústavu, v očiach som mala strach z nového a nepoznaného, ktorý som prekrývala zradným úsmevom. S neistotou som hľadela na nových spolužiakov, premeriavala som ich a snažila sa niekam zaradiť. Obávala som sa, či si nájdem okruh ľudí, ktorí ma budú brať takú aká som.
Keď som v ten prvý pondelok vstupovala na pôdu nášho gymnázia, rozmýšľala som aj o tom, že tieto štyri roky budú nekonečné. Profesori vyzerali prísne, predstavovali pre mňa autoritu.
Kládla som si otázky, ako prežijem tých mnoho týždňov s tridsať jedna ľuďmi, čo to kvantum učiva, a či sa môj život nejakým spôsobom zmení. No napriek tomu som sa cítila ako gymnazistka J to je už niečo.
Nepatrila som do nejakej priemernej strednej školy, do nejakej učňovky, jednoducho, stala som sa študentkou vychyteného gymnázia, kam sa nedostane len tak hocikto.
Všetci sme boli na rovnakej lodi, mali sme rovnaké podmienky, niekto nebol utláčaný ani nemal žiadne perspektívne výhody. Začali sme si rozumieť a vzájomne sa tolerovať. Aj to boli naše spoločné začiatky. Potom prišli prvé výlety, lyžiarsky, chatovice.. A už to išlo.. Vzťahy s novými spolužiakmi sa budovali a začali sa upevňovať.
Posledných pár týždňov chodia do 3.B samé biele obálky formátu A4. Firmy zarábajúce na tlačení oznamiek pre maturantov sa o nás akosi okato bijú. Každá ponúka niečo vlastné a originálne, za lákavé ceny, a taký pohárik a taká mašlička.. A ja si pomaly začínam uvedomovať, ako sa všetko tak neúprosne chýli ku koncu.
Čoraz častejšie sa v našej triede skloňujú slová „vysoká škola“ a to ostatné s ňou spojené.
Mali by sme dospieť a byť zodpovednejší. Uvažujeme o tom, aká bude naša stužková, čo všetko treba zariadiť. Často spolu komunikujeme ako kolektív, všetko je o kompromisoch a fungujeme ako celok. Nie ako skupinka piatich ľudí, ktorí rozhodujú za kolektív.
Moje slová sú pesimistické, viem, no už dnes si uvedomujem, aká radikálna zmena každého z nás čaká.
Hoci ani zďaleka nie je koniec, no máme pred sebou niekoľko posledných spoločných hodín v zostave profesorov a študentov, v akej fungujeme tri roky. V septembri to bude iné.. nielen tým, že každý z nás bude mať vlastný rozvrh štúdia, ale hlavne tým, že desať mesiacov prejde neskutočne rýchlo. Ako všetci maturanti, verím, že aj my budeme bezhlavo tápať a premýšľať nad našou budúcnosťou. Každý bude musieť ukázať, čo sa naučil, my ostatní ukážeme, čo sa na nás za posledné štyri roky nalepilo.
