Je sex o láske medzi dvoma ľuďmi, alebo o uspokojovaní prirodzených potrieb človeka? O príťažlivosti a vzájomnom objavovaní toho druhého?
Ktorá teória je správna? A vlastne.. kto ktorú teóriu a za akých okolností dodržiava?
Viem, v dnešnom svete mladých ľudí je „in“ skúšať čím viac tým lepšie. Bez toho aby mali výčitky, bez toho aby im záležalo na vlastnej povesti, ktorá má často kľúčovú úlohu pre harmonický život. Poznám aj niekoľko prípadov ľudí, ktorí medzi sebou súperia o to, kto sa bude pýšiť väčším množstvom trofejí.. Žiadna kvalita, ale kvantita.
Keď ma v jeden pekný nedeľný deň dotyčný označil za „jeho momentálny sexuálny objekt“, nevedela som či mám z jeho slov skákať meter dvadsať a obvolávať baby, že aký hrdinský čin sa mi podaril alebo či mu niečo jasné a stručné, pekne na rovinu od srdca povedať. Každopádne, potešilo ma to.. Zalichotilo.. No neskôr sa moje pocity blížili skôr k zúrivosti. Práve tieto okolnosti ma prinútili uvažovať celkom dlhý čas o tom, či vôbec existujú ľudia, ktorá sex chápu podobne ako ja.. Niečo, na čo je potrebná láska a dôvera druhého pohlavia, v neposlednom rade samozrejme, aj fyzická príťažlivosť. Ono.. je to síce fajn vedieť, že sa o vás opačné pohlavie zaujíma, no keď vás niekto označí ako objekt = vec, na ktorú si momentálne robí zálusk a ktovie aké vyhliadky s vami do budúcnosti má (v prípade 9 ľudí z 10 sa o budúcnosti ani hovoriť nedá), vytočí vás to, teda mňa určite. Odmietam byť pre niekoho ikonou a príležitosťou na ktorú si robí chúťky. Bola som vtedy dosť podráždená a urazená. A presne tu sa dostávam do rozporu medzi vlastným rozumom a ľudským pudom.
Pán dokonalý nenabral veľa odvahy a neprejavil dokonca ani záujem zisťovať, čo sa vo mne skrýva. Nepotreboval spoznávať osobnosť ako takú, stačil mu trošku lepšie vyzerajúci obal. To je prípad správania sa drvivej väčšiny XY.
Starám sa o seba, niekedy, veruže niekedy aj prehnane a sem tam sa naskytne pocit, akoby som sa menila na presne také slečny, pri ktorých ma „pichá niekde v útrobách“- snaha o dokonalý účes, opasok zladený s topánkami a kabelka s čelenkou vo vlasoch. Ešteže tie nepraktické gélové nechty vôbec nepreferujem J.
Avšak, dovolím si tvrdiť, že množstvo nedostatkov je neporovnateľne vyššie ako množstvo predností - vďaka mojej výške ma množstvo mojich potenciálnych priateľov odpísalo hneď ako to bolo možné, keď sa človek bližšie pozrie, uvidí aj niečo čo by vidieť nemusel/nechcel. Jednoducho.. môžem povedať, že vlastná spokojnosť je v nedohľadne.
No svoje prednosti som nevyužívala vo svoj prospech a na dosiahnutie mojich vrtochov! Práve naopak – riadila som sa zásadami svedomia.
Boli aj dni, priznávam, kedy som si trieskala hlavu, koľko možností som nechala ujsť pomedzi prsty kvôli (hlúpemu???) rozumu! Mrzelo by ma, keby som ako dáma v najlepších rokoch spomínala na časy, kedy som bola pekná a žiadaná.
Je pre mňa však dôležitejšie hľadieť do zrkadla bez výčitiek a bez pocitov viny či zhnusenia. Chcem hrať spravodlivo a fér, s každým!
Netrúfam si tvrdiť, či je toto zmýšľanie naivné, laické alebo detinské; nechcem sa ani karhať sa zbabranú či nevyužitú príležitosť.
Svoje rozhodnutie poslať chlapca kade ľahšie a nechať to plávať tak rýchlo ako rýchlo sa to celé spáchalo napriek neskutočnému iskreniu neľutujem. Aj keď.. Dúfala som v iný záver. V môj prospech a s výhrou pre moju osobu. S inými dialógmi. No v rámci možností verím, že bolo moje rozhodnutie správne..
Je teda správne stavať sa k tomu všetkému racionálne za pomoci rozumu alebo si užívať a nechať voľný priebeh reči tela?? Veď žijeme len raz. Asi by nebolo príjemné, keby si človek neskôr vyčítal koľko vecí neurobil. No na druhej strane.. Nepríjemnejšie by asi bolo vyčítať si niečo, čo spravil. Alebo? Ako to je?
