A keď sa ich ľudia dnes, keď je premiérom Fico, pýtajú presne to isté a obviňujú pre zmenu z toho, že kopú za pravicové strany, môžu hrdo povedať:
„Protestovali sme proti Radičovej vláde tak ako protestujeme proti Ficovej vláde a tak ako budeme protestovať proti každej vláde, ktorá nesplní naše oprávnené požiadavky. Nekopali sme v roku 2011 za Fica a teraz nekopeme za pravicu. Kopali sme (ak tomu tak chcete hovoriť) a kopeme za seba a za školstvo, pretože sme pochopili, že nikto iný za nás kopať nebude a nikto nebude kopať za školstvo tak ako tí, ktorí sa v ňom každý deň pohybujú. Kto je premiérom/kou je nám jedno. Svoje požiadavky smerujeme vždy aktuálnej vláde, bez ohľadu na to, kto je na jej čele alebo ktoré strany ju tvoria."
Mám kolegyňu, ktorá má silne pravicové presvedčenie. Na jeseň 2011 protestovala pred úradom vlády, hoci vládli strany a premiérka, ktorým a ktorej fandila. Ani sekundu neváhala. V dave protestujúcich učiteliek boli mnohí sympatizanti a sympatizantky premiérky Radičovej, napriek tomu chápali, že nemôžu brať ohľad na osobné či politické sympatie a stáli si za svojimi požiadavkami. Medzi protestujúcimi učiteľmi dnes nájdeme aj ľavičiarov či voličov Fica. Napriek tomu chodia na námestia a štrajkujú. Po vyše dvadsiatich rokoch od revolúcie ľudia pochopili, že nemôžu brať ohľad na sympatie k politikom a že iba tak niečo dosiahnu, ak ich dotlačia k tomu, aby urobili to čo urobiť majú.
Viete, ľudí môžete dlho manipulovať rôznymi výhovorkami, sľubmi či zastrašovaním. Ale prídete do bodu, kedy pochopia, že svoje požiadavky musia presadiť sami svojou aktivitou a tie isté metódy manipulácie zrazu prinášajú opačnú reakciu. Každá ďalšia výhovorka, sľub čí pokus o zastrašenie vyvolá iba väčší odpor a odhodlanejšie úsilie zvíťaziť.
Ťažko predvídať kedy to nastane a prečo práve vtedy. Ľudia sú ochotní dať politikom šancu, najskôr jednej vláde, potom druhej, tretej... Ľudia majú trpezlivosť a chápu, že zmena k lepšiemu sa nedá zariadiť zo dňa na deň. Ale rovnako chápu, že ich politici vodia za nos. A hoci majú trpezlivosť, tá nie je nekonečná.
Učiteľky tento bod dosiahli na jeseň 2011. Po najväčšej demonštrácii nasledoval o rok najskôr jednodňový štrajk, potom trojdňový štrajk, ktorý prešiel do občianskej neposlušnosti učiteliek. Tá trvá už vyše mesiaca.
Vláda s učiteľkami hrá hru kto z koho; myslí si, že stačí naťahovať čas a protesty utíchnu, avšak takmer každým svojim vyhlásením učiteľky viac mobilizuje proti sebe. Keď to takto bude ťahať dostatočne dlho, aj ona dosiahne bod, kedy sa táto hra otočí proti nej a bude strácať sympatie u svojich voličov.
Učiteľky musia pochopiť, že jediný spôsob ako zvíťazia je, že v protestoch vydržia nech to trvá akokoľvek dlho. Skôr či neskôr tvrdohlavosť vlády začne škodiť jej samej a vtedy zmení svoj postoj.
Vláda by mala zas rýchlo pochopiť, že víťazstvo učiteliek bude aj jej víťazstvom.
