Aj keď niektorí z nás môžu mať pocit, že jedna strana konfliktu je v práve, že sa iba bráni, a preto má právo na útoky, nezabúdajme, že v tomto konflikte trpia civilisti. Obyčajní ľudia ako vy a ja. Deň pred, žili normálny život, chodili do školy, do práce, starali sa o deti, navštevovali starých rodičov, pozerali s rodinou film, šli sa prejsť na pláž... Deň po, schovávajú sa pred dopadajúcimi raketami, bojujú o holé prežitie a zbierajú z ruín kúsky tiel svojich blízkych.
Okolo 800 ľudí už zahynulo, väčšina z nich civilisti, a väčšina z nich v Libanone. Jeden milión ľudí utieklo zo svojich domovov, aby si zachránili život. Ďalší sú uviaznutí a volajú o pomoc. Väčšina z nich je príliš chudobná a nemá dopravný prostriedok. Cesty sú zničené. Humanitárne organizácie si netrúfajú ísť do všetkých oblastí dokiaľ trvajú boje, aby ich lietadlá nezbombardovali v domnení, že sú to teroristi so zbraňami.
Toto nie je o tom, ktorá strana konfliktu má pravdu. To je o tom, že obyčajní ľudia trpia kvôli ľuďom, ktorí nevedia inak riešiť spory ako násilím. Nie je to o tom či sa postaviť na stranu Izraela alebo Libanonu. Je to o tom či sa postaviť na stranu nevínnych obeti, alebo na stranu tých čo ich zabíjajú.
Videl som rozhovor s asi dvanásťročným dievčaťom (je jedno či Izraelským alebo Libanonským). Raketa zabila jej rodičov aj jej súrodencov, zostala úplné sama... ak nerátame bratranca. Nemám rad ten pocit bezmocnosti.
Je to kvôli ľuďom ako je ona, prečo čím ďalej tým viac mám odpor k násilným riešeniam konfliktov. Nech je ciel vojny akokoľvek správny a ušľachtilí, vždy si to odnesú bezbranní ľudia. A to je príliš vysoká cena. Nie som ochotný aby bola platená v mojom mene.
Ľudia ako vy a ja volajú o pomoc a čakajú čo spravíme. Ja pôjdem zajtra o 19:00 na Hodžovo námestie v Bratislave a zapálim sviečku.
A potom pôjdem domov s vedomím, že som toho veľa nezmenil, ale dal som najavo, že mi nie sú obete násilia ukradnuté, že spolucítim s nimi a že stojím na ich strane.
