Svet vždy potreboval chvíľku, kedy mohol spochybniť sám seba. Deň, keď bolo dovolené vybočiť, uniknúť vážnosti, prevrátiť pravidlá, zahrať sa s realitou. Kedysi sme na to mali jeden dátum – 1. apríl. Bol to deň neškodných ilúzií, drobných podvodov, ktoré neubližovali, ale pobavili. Svet sa na chvíľu obrátil naruby, len aby sa na druhý deň vrátil do svojho pevného poriadku.
Lenže dnes sa zdá, že ten momentálny chaos sa stal trvalým stavom.
Dnes nás prekvapuje všetko. Politici – nie tým, čo sľubujú, ale tým, ako rýchlo na svoje sľuby zabúdajú. Účtenka za kávu, ktorá je každý deň drahšia. Spoločnosť, ktorá akoby stratila súdnosť, a zdravý rozum sa stal nedostatkovým tovarom.
Prekvapuje nás aj samotná zmena sveta. Posúvanie hraníc – doslova. Pozeráme na mapu a rozmýšľame, či sa skutočne budeme musieť učiť nový svet. Počúvame vyjadrenia mocných a nevieme, či sa smejú, alebo to myslia smrteľne vážne.
Tento svet je už fakt kabaret. A niekedy sa zdá, že jediné, čo môžeme urobiť, je zatiahnuť oponu a zamyslieť sa nad tým, čo tu vlastne žijeme, čo tu vytvárame. Alebo jednoducho nechať všetko v rukách tých, ktorí si na tom javisku užívajú svoje veľké predstavenie – politikov, mocných, tých, ktorí v očiach bežných ľudí každý deň skúšajú, kam až môžu zájsť, kým pochopíme, že to už nie je ani vtip, ani náhoda, ale surová realita.
Ak sa každý deň podobá na 1. apríl, potrebuje tento svet ešte špeciálny dátum? Možno sme si zvykli na toľko absurdít, že sme voči nim otupeli. Možno sme sa stratili v dobe, keď už nič neprekvapuje. Možno je to len nový poriadok vecí – svet, kde nemožné sa stáva možným, kde hranice medzi realitou a vtipom sa vymazali a kde si človek už ani nie je istý, či má plakať, alebo sa smiať.
Ale ak si máme vybrať medzi týmito dvoma možnosťami, prečo si nevybrať smiech? Ak nás má niečo prekvapiť, nech je to náš vlastný úsmev. Ak má byť niečo šokujúce, nech je to naša schopnosť nehnevať sa, neprepadať beznádeji, ale odpovedať humorom. Nie ako únik, nie ako ignorovanie reality, ale ako vedomý vzdor voči svetu, ktorý sa nás snaží stiahnuť ku dnu.
Možno prišiel čas, aby sme prekvapovali svet my sami. Keď sa už nevieme rozhodnúť, či sa smiať alebo plakať, možno stačí len usmiať sa. Lebo v chaose, kde už nič nedáva zmysel, môže byť práve smiech tým jediným pevným bodom.
A okrem toho – smiať sa a usmievať sa nám všetkým naozaj pristane a patrí.
