Keď som začal písať svoje prvé blogy o toxických vzťahoch, cítil som potrebu pomenovať ticho, ktoré nás formuje. Venoval som sa zraneniam, ktoré zostávajú v tieni vzťahov, i hľadaniu svetla tam, kde bolesť zdanlivo neumožňuje žiadny rast. Zamýšľal som sa nad priateľstvami, ktoré nás unavujú, nad slovami, ktoré prestávajú liečiť.
Dnes sa púšťam do témy, ktorá sa mnohých dotýka možno ešte intenzívnejšie – vzťahy na pracovisku. Moc, ktorá je v nich prítomná, môže byť tichá, ale jej dôsledky sú hlasné. Niekedy sa ukáže ako podaná ruka, inokedy ako neviditeľná slučka, ktorá sťahuje človeka do podriadenosti.
Tento blog však nechcem písať ako odkaz pre tých, ktorí zo zlého vedenia hľadajú východisko. Nie je to len výzva pre zamestnancov, aby si uvedomili svoje hranice a nebáli sa postaviť toxickému vedeniu. Je to najmä výzva pre samotných nadriadených. Pre tých, ktorí majú pocit, že ich funkcia im dáva právo rozhodovať o všetkom, diktovať tempo, určovať pravidlá bez ohľadu na druhých. Tento blog patrí vám – tým, ktorí si neuvedomujú, že moc je zodpovednosť, nie privilégium.
V mojom okolí je veľa ľudí a priateľov, ktorí sa ocitli v prostredí, kde vládne toxická dynamika. Nie je to priestor na tvorivosť, rast alebo vzájomnú podporu, ale skôr miesto, kde sa moc zneužíva a strach je nástrojom riadenia. Sú to pracoviská, kde šéfovia nikdy nechcú zostúpiť zo svojho trónu, hoci sami tušia, že ich moc je len dočasná ilúzia.
Viem to nielen zo svojej praxe, ale aj zo svojej vlastnej skúsenosti ako nadriadený. Pre mňa vedenie nie je len pracovná pozícia, ale aj filozofia. Verím, že moc nie je o nadvláde, ale o dôvere. Mojím cieľom nie je podriadených kontrolovať, ale vytvoriť im priestor, kde môžu rásť, kde môžu robiť vlastné rozhodnutia a kde majú slobodu manažovať veci podľa svojho najlepšieho úsudku.
Lenže nie každý to tak cíti. Existuje typ nadriadených, pre ktorých je ich pozícia viac než len práca – je to otázka moci, ktorú si nechcú nechať vziať. Sú to ľudia, ktorí veria, že rešpekt si vybudujú krikom, nátlakom a mikromanažmentom. Sú to tí, ktorí nikdy nepriznajú chybu, ale budú ju hľadať v iných. Ich autorita nestojí na dôvere, ale na strachu, a ich komunikácia je plná podtextov, manipulácií a dvojakých významov.
Dnes manažovať a riadiť neznamená vládnuť. A predsa niektorí riaditelia konajú, akoby boli panovníkmi vo vlastnom kráľovstve. Neuvedomujú si, že často nejde o ich firmu, a už vôbec nie o ich rodinu. A čo je horšie – aj keby to bola ich firma, aj keby to bola ich rodina, takto sa k ľuďom správať nemajú. Pretože každé takéto správanie skôr či neskôr padne na dno. A práve to je úplným dnom vedenia – keď si niekto zamieňa moc s právom ovládať druhých, keď sa správa ako vladár a nie ako líder.
Keby som mal napísať knihu o manažmente a vedení, jedna z jej kapitol by niesla názov: Úplné dno riadenia a správania sa voči ľuďom. A táto kapitola by bola o nich – o šéfoch, ktorí si myslia, že rešpekt sa získava strachom, že dôvera je zbytočná, že kontrola je dôležitejšia než ľudskosť.
Byť nadriadeným neznamená byť nadradeným. Funkcia je skúškou človeka – či ho moc zmení, alebo zdokonalí. Veľa vedúcich zabúda, že ich úloha nie je o kontrole, ale o zodpovednosti. Že rešpekt sa nezískava strachom, ale dôverou. Možno si myslia, že autorita sa buduje nátlakom, ale v skutočnosti takýto prístup láme ľudí, neprináša im lojalitu ani oddanosť.
Sám som v živote stretol mnoho nadriadených. Ale mal som to šťastie, že medzi nimi boli takí, ktorí sa nenadraďovali. Možno neboli vždy kompetentní, ale nikdy si neuzurpovali nadradenosť. A to je v dnešnej dobe hodnota, ktorú si treba vážiť.
Toxické pracovisko nie je osud, s ktorým sa musíme zmieriť. Mlčanie dáva moc tým, ktorí si ju nezaslúžia. Preto je dôležité stanoviť hranice – nahlas, jasne, bez obáv. Nebáť sa otvoriť dialóg, postaviť sa nespravodlivosti, žiadať rešpekt. Ale hlavne – ak tento blog číta niekto, kto má moc nad druhými, chcem, aby sa na chvíľu zamyslel.
Toto nie je blog o úteku. Nie je to výzva na rezignáciu. Je to výzva na zmenu – nie zo strany podriadených, ale zo strany nadriadených.
A všetkým vedúcim, ktorí veria, že moc je privilégium, treba pripomenúť: jedného dňa o ňu prídete. A po vašom odchode zostane len spomienka. Budú na vás ľudia spomínať s úctou? Alebo s úľavou? Skutočný líder nepotrebuje, aby sa ho báli. Skutočný líder buduje dôveru. Pretože keď sa raz stretnete so svojimi bývalými kolegami na ulici, otázkou nebude, kto mal v rukách moc. Otázkou bude, kto si zaslúžil rešpekt.
