Poznáš ten pocit?
Keď niečo vnútri kričí, že je to zlé, ale ty aj tak prikývneš?
Keď „žerieš seno“, ktoré ti niekto podsúva ako pravdu, hoci dobre vieš, že tráva je zelená – nie modrá?
Je to zvláštny jav.
My, ľudia so slobodnou vôľou, svedomím a pamäťou, sa správame ako ovce.
Nie preto, že by sme boli hlúpi.
Ale preto, že sme unavení.
Pretože skloniť hlavu je jednoduchšie, než sa postaviť.
Pretože konflikty bolia. Mlčanie nie.
Aspoň nie hneď.
A tak prikyvujeme.
V práci, keď na nás niekto kričí.
Vo vzťahoch, keď nám niekto berie viac, než by mal.
V spoločnosti, ktorá nás tlačí do tvarov, ktoré nezodpovedajú našej duši.
A áno, aj v politike – kde sa nám už pravda často javí ako relikt z iného sveta.
Tí, ktorí cítia našu únavu a neistotu, si pasú.
Pastviny, výhody, moc.
A my?
My si hovoríme, že tak to vždy bolo.
A tak to aj bude.
Ale tu prichádza dôležitá otázka:
Kto im to dovolil?
My.
Nie raz. Nie omylom.
Opakovane. Vedomým mlčaním.
Tým, že sme nepovedali „dosť“.
Tým, že sme neurčili hranice – a potom sa čudujeme, že sú prekročené.
Strácame prehľad o tom, kde končíme my a kde začínajú tí druhí.
Dlho som sa hneval.
Na šéfov, ktorí zneužívajú moc.
Na partnerov, ktorí zabúdajú na rešpekt.
Na politikov, ktorí zabúdajú na službu.
Ale dnes sa už nehnevám.
Nie na nich.
Ten hnev sa obrátil inam – na nás.
Nie oni sú problém.
Problém sme my.
My, ktorí sme zabudli, že zodpovednosť za náš život je stále naša.
Ak im dovolíme vládnuť bez kontroly,
ak sa zmierime s tým, že „všetci sú rovnakí“,
ak uveríme, že na našom hlase nezáleží –
neodovzdávame len moc, ale aj dôstojnosť.
A potom sa pasú.
Nie preto, že sú zlí.
Ale preto, že mohli.
A keď je dovolenie bez hraníc,
zneužitie je len otázkou času.
Ale v tom všetkom je aj nádej.
Ak je to, čo žijeme, dôsledkom nášho ticha,
zmena môže prísť z nášho prebudenia.
Zo schopnosti uvedomiť si, kde sme stratili svoj hlas.
Môžeme si vytvoriť spoločnosť, ktorá nie je len funkčná, ale ľudská.
Empatickú. Láskavú. Noblesnú nie v okázalosti, ale v úcte.
Kde rešpekt nevzniká zo strachu, ale z vedomia vlastnej hodnoty.
Kde moc nepatrí tým, čo kričia najhlasnejšie, ale tým, ktorí vedia načúvať.
A preto hovorím: prestaňme prikyvovať.
Nie hnevom.
Nie výčitkami.
Ale vedomím.
Vedomím toho, kto sme, čo chceme – a čo si už nedáme vziať.
Keď ti najbližšie niekto povie, že tráva je modrá, a ty vieš, že je zelená –
nevrav nič. Ale neklikaj hlavou.
Zdvihni ju.
Pretože až vtedy prestaneš byť ovcou.
A staneš sa pastierom vlastného života.
Nie tým, čo pasie iných.
Ale tým, čo stráži svoje hranice.
S hlavou vztýčenou.
So srdcom otvoreným.
A so spoločnosťou, ktorú budeme hrdí spoluvytvárať –
nie ako stádo, ale ako vedomí ľudia.
