Dnes je sobota. Vybral som sa do nemenovaného reťazca potravín v Prešove kúpiť pár drobností. Medzi regálmi som ostal na chvíľu sám. Ticho preťalo šuštanie plastových obalov a hlas predavačky, ktorá sa rozprávala s kolegyňou.
Hovorila o chlebe, ktorý sa dnes nepredal. Možno tam bol ešte od piatku.
Povedala vetu, ktorá ma vyviedla z rovnováhy:
„Predaj ho v pondelok, keď prídu z detského domova nakupovať.“
Zostal som stáť. Nie kvôli chlebu. Nie kvôli tým deťom. Ale kvôli tej samozrejmosti, s akou to vyslovila. Ako keby na nich platili iné pravidlá. Ako keby bolo v poriadku, že pre nich je dobré to, čo už ostatní nechcú.
Pracujem v Centre pre deti a rodiny.
Ale nechcem týmto príbehom hrať na city. Nemám rád, keď sa na deti z centier pozerá len cez optiku ľútosti. Nemám rád, keď sa ich osudy používajú ako kulisy do dojímavých príhovorov. Nemám rád, keď sa bolesť „využíva“ na vytĺkanie emócií.
Ale predsa – niečo ma na tej vete zasiahlo. Nie kvôli deťom. Kvôli nám. Kvôli tomu, ako ľahko vieme rozprávať o druhých ako o niekom „nižšom“, „menej hodnom“.
A v tej chvíli sa to stalo.
Z opačného konca regála ma predavačka zhliadla. Naše pohľady sa stretli. Viem, že vie, kde pracujem. Vie, že ma pozná. Vie, že viem.
Nič som nepovedal. Len som sa odvrátil a odišiel.
Nie z hnevu. Nie zo vzdoru. Ale preto, že som si v tej chvíli povedal:
Nech o tom, čo som počul, premýšľa ona.
Nech si to v sebe prežuje.
Možno práve to ticho jej niečo napovie viac než výčitka.
Nech si to zmýšľanie – ak príde – odžije sama.
Nie som na ňu nahnevaný. Len trochu sklamaný.
Podvečer som šiel autom. Na kraji cesty stál muž. Mohol mať 25, možno 30 rokov. Nebol opitý. V ruke držal sáčok s acetónom.
Opieral sa o smetný kôš, akoby bol poslednou stabilnou vecou v jeho svete.
Prešiel som okolo neho, ale myšlienka ostala:
Kto ti pomôže, človek?
Kto sa ťa spýta, či niečo potrebuješ?
Koľkí sa na teba pozreli a videli len fetáka?
Po pár stovkách metrov som otočil auto.
Z kufra som vytiahol veľkú minerálku a podal mu ju.
Zodvihol hlavu, odlepil sáčok od tváre a povedal:
„Ďakujem.“
To slovo ma zasiahlo viac ako všetko predtým. Nie sentimentom. Nie ľútosťou. Ale ľudskosťou.
Tak obyčajné „ďakujem“, a pritom tak čisté, tak pevné.
A vtedy mi to došlo ešte hlbšie.
Nie je to o šanciach.
Oháňame sa vetami ako „každý má rovnakú štartovaciu dráhu“, „všetko je len o chcení“, „všetko sa dá, keď sa chce“.
Nie.
Nie je to pravda.
Nie každý má rovnaký štart. Nie každý vyštartoval z rovnakej roviny, s rovnakými podmienkami, s rovnakým vetrom do chrbta.
Niektorí sa narodili do rodín, kde bolo normálne raňajkovať, iní do miest, kde sa raňajky stali luxusom.
Niektorí mali podporu, iní len prežitie.
A napriek tomu – ten chlap s acetónom v ruke – zo seba vydal niečo veľké.
Slovo, ktoré už dnes nie je samozrejmosť:
„Ďakujem.“
Bol na dne, ale správal sa ako človek. Slovo, ktoré vyslovil, nieslo v sebe úctu.
A tá predavačka medzi regálmi, čo chlieb posúvala „pre decká z domova“…
Tá ho možno mala čerstvý, ale úcta z nej nevoňala.
Ten bezdomovec, ten „pán nikto“, mi v sobotu nastavil zrkadlo.
Nie je to o šanciach.
Je to o tom, ako si stojíme vo chvíli, keď už nemáme takmer nič.
A niekedy práve vtedy dokážeme povedať niečo, čo má skutočnú váhu.
Jednoduché, pravdivé, ľudské:
„Ďakujem.“
