Existuje moment, ktorý pozná takmer každý z nás.
Moment, keď sme niečo robili s ľahkosťou a chuťou. Niečo, čo nám prinášalo radosť, energiu a pocit, že sme na správnom mieste. Robili sme to preto, lebo sme chceli. Nikto nás nenútil. Nepozerali sme na hodiny, nepočítali sme námahu. Boli sme v tom prítomní.
A potom sa niečo zmenilo.
To, čo bolo kedysi zdrojom našej energie, sa postupne stalo povinnosťou. Niečím, čo treba stihnúť, splniť, odovzdať. A takmer okamžite sa zmenil aj náš vzťah k tomu, čo sme kedysi milovali.
Zrazu sme unavení.
Prichádza odpor. Odkladáme veci, ktoré nás kedysi tešili. Nemáme chuť. Nemáme energiu. A veľmi rýchlo začneme veriť tomu, že sme leniví, nevďační alebo nedisciplinovaní.
Lenže často to vôbec nie je lenivosť.
Je to naša psychika, ktorá stráca pocit slobody. Náš nervový systém nereaguje len na množstvo záťaže. Reaguje aj na to, či niečo robíme preto, že to chceme, alebo preto, že musíme. A ten rozdiel je obrovský.
Keď sa z „chcem“ stane „musím“, naše telo s nami začína pomaly prestávať spolupracovať. Berie nám viac energie, motivácia klesá a objavuje sa zvláštny pocit odpojenia od vlastného života.
Niekedy sa v nás začne vytrácať chuť nie preto, že by sme stratili záujem alebo schopnosti. Stáva sa to aj vtedy, keď sa z toho, čo sme si kedysi slobodne vyberali, stane povinnosť spojená s očakávaniami, výkonom a neustálou potrebou niečo splniť.
Vyčerpanie totiž neprichádza vždy preto, že robíme príliš veľa. Často prichádza preto, že príliš veľa vecí už nerobíme z vlastného rozhodnutia.
Predstavte si človeka, ktorý rád hrával futbal.
Každú voľnú chvíľu bol na ihrisku. Tešil sa na tréning, zabudol pritom na čas a domov sa vracal unavený, ale šťastný. Nikto ho nenútil. Hral preto, lebo chcel.
A potom sa futbal stal jeho prácou.
Zrazu musel trénovať. Musel podávať výkon. Musel plniť očakávania.
Futbal sa nezmenil. Lopta ostala rovnaká. Ihrisko ostalo rovnaké.
Zmenil sa však pocit slobody. Už to nebolo „chcem“. Stalo sa z toho „musím“.
A presne to sa stáva aj v našich životoch.
Nie sme unavení preto, že sme slabí alebo leniví. Sme unavení preto, že príliš dlho fungujeme v režime povinnosti. Chodíme do práce, riešime problémy druhých a plníme očakávania, pretože musíme. A postupne sa vytráca pocit, že niečo robíme aj preto, že sami chceme.
Psychika pritom potrebuje viac než len oddych. Potrebuje pocit, že nad svojím životom máme aspoň trochu kontroly. Že nie sme iba vykonávateľmi úloh. Že máme možnosť rozhodnúť sa.
Preto sa niekedy stáva, že odídeme na dovolenku, oddýchneme si a po pár dňoch či týždňoch sme opäť vyčerpaní. Náš problém totiž nebol len v únave. Bol v tom, že sme stratili spojenie s tým, čo je pre nás dôležité a čo si vyberáme sami.
A možno práve preto sa oplatí zastaviť a spýtať sa sami seba:
Čo v mojom živote robím preto, že chcem, a nie preto, že musím?
Niekedy je práve v odpovedi na túto otázku ukrytý začiatok zmeny.
Nie veľkej revolúcie.
Len tichého návratu k sebe samému. K pocitu, že nežijeme iba podľa očakávaní druhých, ale aj podľa toho, čo nám dáva zmysel. K tomu, čo nám kedysi robilo radosť a z čoho sme dokázali čerpať energiu.
Pretože možno nie sme leniví.
Možno sme len príliš dlho žili bez pocitu, že náš život je naozaj aj našou voľbou.
