Dnes, na Medzinárodný deň Rómov, si uvedomujem jednu vec, ktorú by sme mali mať na pamäti oveľa častejšie: že každý človek je viac než len nálepka, ktorú mu spoločnosť pripisuje. A práve preto sa chcem zamyslieť nad tým, čo pre mňa znamená byť v kontakte s ľuďmi, ktorí sú často vnímaní len cez svoju etnickú príslušnosť. Chcem povedať, že ich skutočne vážim.
Nie preto, že to odo mňa niekto očakáva, ale preto, že ich poznám ako jednotlivcov, nie ako štatistiku alebo problém. Pracujem v prostredí, kde sú Rómovia súčasťou každodenného života. Sú pre mňa kolegovia, klienti, kamaráti, a najmä – blízki.
Žijeme v 21. storočí, v srdci Európy. Chceme byť moderný a vyspelý národ. A predsa ešte stále musíme hovoriť o diskriminácii. O slove, ktoré by už dávno nemalo existovať. Ale ono stále existuje.
Rómovia denne čelia porušovaniu základných ľudských práv – pri hľadaní práce, v prístupe k vzdelaniu, k bývaniu, k zdravotnej starostlivosti. A často čelia aj niečomu ešte temnejšiemu – rasovo motivovanému násiliu. Napriek tomu si spoločnosť stále dovolí tvrdiť: „Veď majú rovnaké práva ako všetci ostatní.“
Nie, nemajú. Nie v realite.
Lebo keď sa narodíš do prostredia, kde nie je voda, kde sú hlinené podlahy a kde ťa od malička učia prežiť, nie vyhrať – máš rovnaké práva len na papieri. V skutočnosti si už vopred odsúdený.
Nemôžeme očakávať, že deti, ktoré sa rodia do generačnej chudoby, to zvládnu samé. Nikto z nás by to sám nezvládol. Každý z nás mal niekoho, kto nás ťahal hore. A kto ťahá ich?
Zoberme si zdravotníctvo. Koľkokrát sa stane, že už pri príchode rómskej ženy do nemocnice sa na ňu pozerá inak. Už pred pôrodom dostane nálepku „Rómka“. A dieťa, ktoré ešte ani neprišlo na svet, už cíti tie pohľady. Ten odstup. To mlčanie, ktoré kričí.
A to je začiatok jeho života.
A dieťa si ten pohľad odnáša z pôrodnice. Nesie si ho celý život. Ticho odsudzované skôr, ako prehovorí. Posudzované ešte pred tým, než vyrastie.
A potom sa vráti do prostredia, kde nie je voda. Kde sú hlinené podlahy. Kde sa opakuje ten istý generačný vzorec. A my – zhora – hodnotíme.
Koľko majú detí.
Čo majú oblečené.
V akom dome žijú.
Aké majú vzdelanie, status.
Hodnotenie je to najľahšie, čo môžeme urobiť. A zároveň to najnebezpečnejšie. Lebo každý z nás môže byť jedného dňa hodnotený. A možno nebude chcieť.
Prestaňme hodnotiť. Začnime pomáhať.
Nie zhora. Nie povýšene. Ale cez partnerstvo. Budujme vzťah. Pozerajme sa, čo títo ľudia skutočne potrebujú. Pýtajme sa ich. Počúvajme ich. A keď nájdeme spoločný jazyk, nájdeme aj riešenia.
Lebo hodnotením partnerstvo nevybudujeme. A bez partnerstva sa nikto nikdy nepostaví na nohy.
Dnes je Medzinárodný deň Rómov.
Prajem si, aby sme si tento deň nielen pripomenuli, ale aby sme sa stali lepšími. Úprimnejšími. Menej povýšeneckými.
Aby sme namiesto hodnotenia začali prijímať. Aby sme prestali hádzať vinu a začali podávať ruky.
Lebo až keď začneme vnímať jeden druhého s úctou – ešte pred narodením – až vtedy budeme môcť hovoriť o rovnosti.
