Politika dnes pripomína veľké divadelné predstavenie. Na javisku vidíme hercov – politikov, ktorí predvádzajú svoje sľuby a ideály. No pri bližšom pohľade si uvedomíme, že skutoční režiséri zostávajú v tieni, zatiaľ čo my, obyčajní ľudia, sa často stávame len bábkami v ich rukách. Pohybujeme sa, reagujeme, rozhodujeme sa, ale robíme to naozaj slobodne?
Za oponou tejto hry sa skrýva ideológia, ktorá sa nám podáva ako jediná pravda. Vládnuci nás presviedčajú, že vedia, čo je pre nás najlepšie. Sľubujú bezpečie, spravodlivosť a demokraciu, no v skutočnosti nám ponúkajú systém, ktorý viac kontroluje, než oslobodzuje. Politika je zrkadlom, ktoré odráža len to, čo chcú, aby sme videli.
Spomínam si, ako som ako dieťa stál pred ťažkými drevenými dverami kostola. Fascinovalo ma ticho a tajomstvo ukryté za nimi. Chcel som vojsť, no niečo ma brzdilo – strach. Strach, že ma niekto uvidí. Strach, ktorý nebol len môj, ale celej spoločnosti. Napokon som tie ťažké dvere otvoril.
Vnútri som našiel svetlo, farby a pokoj, aký som dovtedy nepoznal. No ešte viac ma zasiahlo uvedomenie, že tie ťažké dvere neboli len fyzickou prekážkou. Boli symbolom všetkých bariér, ktoré nám vnútila spoločnosť – strachu, predsudkov, mlčania.
Mal som spolužiaka, ktorého rodina chodila do kostola pravidelne. My ostatní sme ich vnímali ako iných, trochu s odstupom, možno s nepochopením, lebo tak nás formovalo prostredie.". No už vtedy to boli hrdinovia. Jeho otec hrával na organe – zatiaľ čo my sme sa na nich pozerali s úškrnom, on svojou hudbou vypĺňal priestor chrámu, akoby tým vzdoroval všetkým, ktorí ich považovali za odlišných. Dnes si uvedomujem, že práve oni boli tí, ktorí sa nebáli. Dokázali prekonať nielen drevené dvere, ale aj spoločenský tlak a nepochopenie.
Dnes na nich spomínam s obdivom. Učili nás, že odvaha nie je hlučná – niekedy sa prejavuje tichým, ale pevným presvedčením. A tak, ako kedysi nebolo ľahké prekročiť prah kostola, dnes potrebujeme odvahu postaviť sa manipulácii, klamstvám a ideológiám, ktoré sa nám servírujú ako neotrasiteľné pravdy.
Dejiny sa môžu zopakovať, ak sa z nich nepoučíme. Už dnes vidíme krajiny, kde demokracia balansuje na hrane diktatúry, kde sa moc koncentruje v rukách jednotlivcov a nezávislosť médií a súdov slabne. To, čo sa môže zdať ako prirodzený politický proces, môže byť začiatkom niečoho oveľa nebezpečnejšieho.
„Sloboda nie je samozrejmosť. Je to dar, ktorý musíme chrániť a za ktorý musíme neustále bojovať. Nemali by sme slepo veriť slovám politikov, ale hľadať pravdu, ktorú často skrývajú. Pretože história nás učí, že ideológie, ktoré sa prezentujú ako cesta k spáse, môžu byť v skutočnosti cestou k neslobode. A práve preto by sme sa mali učiť od tých, ktorí prešli neslobodou – od tých, ktorí kráčali dejinami. Sú medzi nami, aj keď ich často nepočúvame. Nesú si v sebe skúsenosť, ktorú by sme nemali ignorovať. Ak máme ako spoločnosť nejakú historickú pamäť, mali by sme sa pýtať práve ich. Pretože ak sa nepoučíme z ich príbehov, dejiny sa môžu zopakovať. A tentoraz už nemusíme mať druhú šancu.
