Zato som sa s mojím novým kamošom Jeghom dohodla, že ráno o pol 7 idem s nimi hrať bedminton, vraj to tu fičí. Alebo obrať avokádovník. Alebo ísť na prechádzku okolo hlavnej cesty. Skrátka, deň treba využiť od prvého slnečného lúča.
Aj som vedela, do čoho idem, aj ma prekvapilo, keď nastal ten moment a žiarovka zabllikala a elektrina bola fuč. Nastavila som si teda režim lietadlo, nech sa mi nevybíja baterka, keďže ju nemám kde nabiť (tak som sa chybne domnievala) a išla som sa dať do reči s domácimi. Našla som ich v hlúčiku pri jednej predlžovačke, strkajúc do nej svoje nabíjačky, aby využili 'špinavú' elektrinu z diesel generátora a ostali pripojení na Facebooku.


Hoci na Sumbe elektrické vedenie existuje, pripojenie je nestabilné a v dedinách dochádza k častým výpadkom prúdu, ktorý väčšinou neskôr znovu nabehol, ale pre istotu som si v izbe nechala jednu obrovskú sviečku. Človek nikdy nevie. Niektoré dediny experimentujú s obnoviteľnými zdrojmi energie a nainštalovali si solárne články alebo, ak majú dostatok finančných zdrojov, mini hydroelektráreň. Mnohé však ostávajú závislé na drahých záložných generátoroch, aby sa v prípade, že elektrina nie je, mohli urgentne pripojiť.


Problém s obnoviteľnými zdrojmi energie v takých odrezaných oblastiach ako je Sumba, je, že ľudia musia na začiatku nazhromaždiť veľké množsto finančných prostriedkov na inštaláciu systému a tréning, ako ho obsluhovať. A to, pre nich, ktorí žijú zo dňa na deň, nedáva zmysel; radšej si zaplatia za diesel a elektrinu majú dnes, nech je to v konečnom dôsledku trojnásobne drahšie, ako by mali dlhodobo plánovať, čo nie je v ich náture. O ich časovom manažmente som sa presvedčila na vlastnej koži, keď som ešte hodinu pred odletom môjho lietadla sedela v taxíku, ktorý vyzdvihoval ďalších pasažierov 40 minút cesty od letiska.
Tri dni v mini izbe, kde sprcha neexistuje, len kohútik, z ktorého voda tečie len pár hodín poobede a večer musím rátať, že elektrina možno nebude, zato bude komárov, ktoré môžu potenciálne prenášať maláriu, mi dalo zabrať a začala som si vážiť, k čomu všetkému máme my v našej Európe ľahký prístup. Ľudia na Sumbe sú na tieto nedostatky zvyknutí, ale boli by vďační, ak by sa im niekto snažil pomôcť vyriešiť ich situáciu. Navštívila som dediny, kde náčelník s hrdosťou v hlase hovoril, že prvýkrát od získania nezávislosti Indonézie (1945), majú jeho obyvatelia elektrinu vďaka solárnym panelom a hydroelektrárni, ktoré sú financované z viacerých lokálnych zdrojov a s technickou pomocou zo zahraničia. Kde je vôľa, tam je cesta, no aká dlhá je cesta k elektrifikácii 60 000 domácností na Sumbe, je otázne. Zmeniť myslenie ľudí a vysvetliť im, že namiesto toho, aby posedávali na priečelí domov (čo vyzeralo ako bežná 'činnosť' domácich), by sa mohli starať o ich vlastnú energetickú nezávislosť, je jedna z najnáročnejších výziev.


