Doma na cestách už 8 rokov. Každodenne sa presviedčam, že dobro v ľuďoch nevymrelo, len sa nesmiem nechať oblbnúť. Zameraná na 100% na "moju" obnoviteľnú energiu, snažím sa svojou troškou prispieť k svetlejšiemu životu ľudí. Momentálne v Mjanmarsku. Zoznam autorových rubrík: Bruselské impresie, Ostrovné potuky, Listy z Barmy, Slovensko, Na čo som narazila, Čína je crazy, Novozélandský život, Juhovýchodná Ázia, Súkromné, Bikepacking
Mindful farm na severe Thajska láka ľudí, ktorí žijú nekonvenčne. Mňa prilákala tym, že som si mohla oddýchnuť od civilizácie a zároveň svoju dovolenku stráviť niečím užitočným - ako dobrovoľníčka na okopávanie záhradky.
V Kambodži sa prekvapivo dá nájsť výborná zmrzlina, elektrické bicykle aj párty uprostred džungle. Za dva týždne sme sa však prevažne zdržiavali iba medzi turistami a len výnimočne sa nám naskytol pohľad do života domácich.
Aj v tom najchladnejšom mesiaci a s rizikom, že kvôli hmle nič neuvidíme bol pre nás okruh pri hranici s Čínou v provincii Ha Giang, ktorá bola donedávna pre cudzincov uzavretá, dostatočným lákadlom.
Rada cestujem so zápisníčkom - niekedy aj troma, aby som zachytila bizarnosť momentov, ktoré sa pri mojom cestovaní vyskytnú a na ktoré neskôr zabudnem alebo sa pre mňa stanú normálom, lebo sú súčasťou každodenného života v Ázii.
Alebo ako vyzerá slonia turistika v krajinách juhovýchodnej Ázie? V skratke: podporujte parky, ktoré namiesto jázd na slonoch ponúkajú zážitky v ich prirodzenom prostredí a nepoužívajú drsné praktiky na sloní tréning.
Alebo ako to vyzerá v sloňom parku, ktorý slony nevyužíva na jazdenie, ale ich čičíka kúpaním, jedlom a starostlivosťou.
Zajtra by to bolo prekročenie doby pobytu povolenej vízami, povedal mi ujo v imigračnej priehradke. Ja viem, mala som to presne vypočítané, odvetila som úsmevom a chcela som dodať, že ani sa nenazdá a som späť.
Končím svoje dni na Bali prehľadom, čo sa oplatí vidieť, čo je strata času a spomenutím toho najbizarnejšieho, čo ma tu stretlo, možno sa to niekomu zíde. Prinajmenšom si ja zaspomínam na balijskú pohodu, keď si to zasa prečítam.
Paradoxne, na miestach, kde mávajú výpadky prúdu každý večer som našla ľudí visieť na mobiloch. O deviatej večer však okolie na indonézskom ostrove Sumba stíchne a je tu počuť už len cvrlikanie cvrčkov, divnú žabu a brechot psov.
Podľa balijského kalendára Pawukon máme rok 1937 a práve sa skončili sviatky, ktoré sú pre tunajších dôležité ako pre nás Vianoce: Galungan a Kuningan. Na Galungan zvíťazila dobrá dharma nad zlou adharmou a to je dôvod na oslavu.
Kremácia v Bali štýle je zážitok, všetci vyjdú do ulíc, aby sa so zosnulou rozlúčili. Pohreb ako bol dnes v Ubude sa nekoná vždy, iba vtedy ak ide o niekoho dôležitého pre život dediny alebo niekoho zo zámožnej rodiny.
Aj napriek tomu, že v juhovýchodnej Ázii som už bola, stále si hlúpo myslím, že sa tu nič nedá dostať. Tak, aby ste vedeli, zubnú pastu Sensodyne majú aj tu, statív na foťák aj repelent (hoci nevedno nakoľko účinný) tiež.
Do Vietnamu som prišla bez plánu, s pocitom, že o kultúre tejto krajiny nič neviem a možno tak trochu s predsudkami, keďže Vietnamci boli pre mňa predavači lacného tovaru na Slovensku. Na nálade mi neprilepšilo ani to, keď ma šofér skoro nechal v reštaurácii, po tom, ako sme tam všetci pasažieri svorne obedovali. Človek by čakal, že keď je v autobuse jediný cudzinec a päťdesiat domácich, niekto si všimne, že cudzinec chýba. Nevšimol a ja som tak musela naskakovať do pohýňajúceho sa autobusu, za úškrnov domácich. No napriek tomu, a možno práve preto, som si pri nastupovaní do lietadla v Saigone povedala, že sa do Vietnamu musím vrátiť, lebo je to krajina, ktorá sa mi dostala pod kožu.
Hanoj ma zo začiatku ovalil vlnou horúčavy a množstvom hyperaktívnych moto-taxikárov na autobusovej stanici, ktorí mi vehementne ponúkali odvoz a s ktorými som sa neskôr vďaka mojej aplikácii Tiếng Việt pokúšala (neúspešne) konverzovať. No po tomto úvodnom šoku a po rannej miske hovädzieho vývaru Phở bò som bola pripravená znášať neutíchajúce trúbenie a vnímať pravú atmosféru Starej štvrte.
