Adriana Karpinska
Politika Život v bezprávnom štáte
Všetci sa s hrôzou pozeráme, ako jeden generál ignoruje celonárodné protesty proti jeho režimu aj medzinárodný tlak.
Doma na cestách už 8 rokov. Každodenne sa presviedčam, že dobro v ľuďoch nevymrelo, len sa nesmiem nechať oblbnúť. Zameraná na 100% na "moju" obnoviteľnú energiu, snažím sa svojou troškou prispieť k svetlejšiemu životu ľudí. Momentálne v Mjanmarsku. Zoznam autorových rubrík: Bruselské impresie, Ostrovné potuky, Listy z Barmy, Slovensko, Na čo som narazila, Čína je crazy, Novozélandský život, Juhovýchodná Ázia, Súkromné, Bikepacking
Všetci sa s hrôzou pozeráme, ako jeden generál ignoruje celonárodné protesty proti jeho režimu aj medzinárodný tlak.
Skandovanie sa ozýva pod oknami a mne sa vôbec nedá sústrediť na prácu. Skúšam byť zaneprázdnená, no myšlienky mi utekajú ľuďom vonku a k tomu, čo sa za posledné dni udialo. Mjanmarsko povstalo proti armáde v boji za demokraciu.
Zobudili sme sa do dňa, ktorý nikto nečakal a už vôbec sa naň nepripravoval. V noci pred zasadaním nového parlamentu armáda zadržala vládnych predstaviteľov a došlo k štátnemu prevratu.
Aj o tom, ako sa plány menia podľa počasia alebo nálady zúčastnených a práca v teréne vyjde buď podľa očakávaní alebo úplne inak.
Ak by som si mohla vybrať, tak by som sa na jeden deň premiestnila do snehovej rozprávky. Len na deň. Potom by som sa vrátila do príjemných juhoázijských trópov, kde už pár rokov trávim Vianoce.
Sezóna dažďov sa končí, no začína druhá vlna koronavírusu. Ako to vyzerá, keď sa tieto dve sezóny stretnú v jednej juhoázijskej rozvojovej krajine?
Počas jazdy taxíkom z letiska ma niečo vyrušilo z môjho rozjímania. Chvíľu mi trvalo zistiť, čo to je. Ticho. Žiadne trúbenie, žiadne budhistické modlitby z autorádia. Nič, len ticho. Také to bolo nezvyčajné, až ma to zaskočilo.
Odkedy som čítala Orwellove Barmské Dni, chcela som navštíviť miesta, kde George Orwell strávil svoje dni ako policajný dôstojník okresu v Barme, keď ešte používal svoje pôvodné meno Eric Blair, pred svojou kariérou spisovateľa.
Ľudia si lámu hlavy nad tým, prečo je v 50 miliónovej krajine len 260 potvrdených prípadov. Niektorí to pripisujú tropickému počasiu, iní veria, že Mjanmarčania majú dobrú imunitu. A žeby to bolo výsledkom prijatých obmedzení?
Odkiaľ ostatní odchádzajú, ja sa vraciam. V krajine ostalo asi 20% cudzincov, väčšina odišla na naliehanie svojich oficiálnych zastupiteľských úradov. Ako sa rozvojová krajina juhovýchodnej Ázie zatiaľ pasuje s pandémiou?
Mjanmarsko ako krajina v rozvoji má veľa čo zlepšovať, no v niečom má navrch pred krajinami západu. To, že presne viem, kto pestuje moju zeleninu a šije moje oblečenie.
To si sa nebála? Pýtajú sa ma mjanmarčania, keď im poviem, že som bola v Nagalande, kde žijú potomkovia lovcov lebiek.
Mjanmarsko? Tam prebieha tá genocída? Ako sa tam žije? To je kde? Čo tam robíš? Tam by som sa chcel ísť pozrieť. Čože, pol roka tam prší? Tam nejdem. Tam je určite špina. Čo tam jedia?
Reči o odpade v Yangone v poslednej dobe počúvam častejšie - možno preto, že v tejto sezóne dažďov voda pravidelne vyplavuje tonu smetí z útrob kanálov, kde svoju púť končia všetky možné materiály.
Potom, čo som akosi prirodzene prešla zo stavu nomádského do práce na plný úväzok sa môj každodenný život presunul z ulice do kancelárie, kde máme škôlku, aby sa deti, ktoré sa bežne nachádzajú na pracovisku, mali kde hrať.
Čo má spoločné oslava budhistického Nového roka s našou oblievačkou? Vodu (veľa), žlté kvety, zatvorené obchody a pobyt v chráme. Len intenzita osláv je neporovnateľná: počas 5 dní vodného festivalu na nikom neostane suchá nitka.
Dopravné pravidlá a ich (ne)rešpektovanie rozhodne patria k špecialitkám Mjanmarska a iba domáci a odvážni cudzinci si trúfajú vrhnúť sa do cestnej premávky, v ktorej treba mať oči na stopkách, ruku na trúbe a očakávať všetko.
Asi pre nikoho z mojich priateľov v Rangúne už nie je prekvapujúce ak im oznámim, že sa opäť vydávam na 16 hodinovú cestu autobusom na východ Barmy. Prečo tam chodím častejšie ako ľudia, ktorí odtiaľ pochádzajú?
Po roku sa nenormálne stáva normálnym a už len občas ma zaskočí, keď ma tesne minie červený pľuvanec z betelu alebo mi za pekného počasia do oka pichne dáždnik, či ohluší trúba autobusu.
Stretla som ľudí, ktorí cik-cakovito skákali z bodu A do bodu B a v autobusoch trávili viac času ako vonku (áno Matúš, reč je o tebe). Ja sama som mojich prvých 28 dní v Barme strávila celkom nekoordinovane. Ako sa to dá lepšie?