V lietadle z Yangonu do Shenzhenu v južnej Číne som jediná západniarka. Letuška mi pozdravila hatlaninou, ktorej som nerozumela, asi "Welcome on board" v mandarínčine. Hrá nám čínska hudba, všetci sme už v lietadle, pol hodinu pred odletom, prvý znak čínskej netrpezlivosti. Neprekvapilo by ma, ak odletíme pred stanoveným časom. Oznamy v angličtine a mandarínčine sa mi zlievajú do jedného a ja zaspávam, lietadlo vzlieta, sú dve hodiny ráno. Po pristátí lietadlo polhodinu roluje, kým zastaví pri našej bráne a potom ešte hodinu stojím v rade na imigráciu. Spravila som chybu, že som sa v lietadle nalievala jablkovým džúsom, toalety boli až za imigračnou kontrolou. Poučenie do budúcnosti.
Mesto cez kopirák
Ak by som nejakou náhodou zavítala do Shenzhenu pred 40 rokmi, našla by som malé rybárske dedinky a ani vo sne by mi nenapadlo, že v priebehu pár desaťročí tu vznikne mesto štyrikrát väčšie ako Slovensko a stane sa jedným z centier čínskej výroby a inovácií. Shenzhen je iba na skok od Hong Kongu, kde v čase, keď som tam bola, prebiehali protivládne protesty, no život v Shenzhene to vôbec neovplyvnilo.
Shenzhen je obrovské mesto a zvyčajne trvá hodinu sa niekam dostať. Neexistuje tu centrum mesta, štvrte vznikajú "prirodzene", keď sa mestskí architekti po dohode s vládou rozhodnú zbúrať jednu tradičnú štvrť mesta a postaviť megalomanské výškové budovy, kam sa zmestí desaťkrát viac obyvateľov a nájomné je päťkrát vyššie. Veľa štvrtí na mňa pôsobilo okopírovane a kedykoľvek som mala pocit, že nejakú časť už poznám, tu bývame, no v momente som si uvedomila, že to nie je pravda a mosty, cesty, bytovky a mrakodrapy jednoducho vyzerajú rovnako v rôznych častiach Shenzhenu.
Štýl, v akom sa Shenzhen rozrastá, je pre Čínu typický. Z mnohých mestských dedín, ktoré sú v skutočnosti pozostatkami originálnych rybárskych dediniek, sú ľudia systematicky vyhostení a presunutí do iných štvrtí. Príkladom je centrálna štvrť Baishizhou, kam ma vzal kamarát, ktorý v Shenzhene už 3 roky býva. Pred piatimi rokmi bolo rozhodnuté, že sa zdemoluje, aby na jej mieste mohli vybudovať mrakodrapy a moderný Shenzhen. Dnes, pri prechádzke uličkami Baishizhou, je mnoho obchodíkov zatvorených a z bytoviek sa postupne sťahujú ľudia do Bao-dan alebo inej štvrte, kde je nájomné ešte ako tak prijateľné. Na budovách sú nalepené žltočierne plagáty, ktoré identifikujú budovy určené na demoláciu a ľudia, ktorí tam ostali sa zdráhajú odísť, lebo buď nemajú kam alebo stále neveria, že k demolácii naozaj dôjde.
Pri návšteve maliarskej dedinky - Dafen Oil Painting Village - sa mi na jazyk tlačí otázka, či aj tuto sa časom uskutoční "rekonštrukcia". Známa tým, že sa tu usadili maliari, ktorí kopírovali maľby známych umelcov a v dnešnej dobe maľujú aj originálne obrazy, táto štvrť je dostatočne ďaleko od centra ekonomických aktivít v Shenzhene, tak snáď ju ušetria.
Čínsky ekonomický zázrak
Paradoxne, Shenzhen je Shenzhenom vďaka takýmto pôvodným štvrtiam. Pri rozmachu konštrukčného priemyslu, tovární a IT firmách, pracovná sila bývala práve tu, lebo životné náklady tu boli pre ľudí prijateľné. Popri týchto tradičných štvrtiach, kde to dýcha komunitou a históriou, ma návšteva novej štvrte OCT LOFT zanechala v úžase: moderná priemyselná architektúra, najnovšie modely Tesly a predražené hipsterské kaviarne. Niet divu, že mestské dediny ako Baishizhou sú pre tvorcov Shenzhenu ako päsť do oka a mesto sa ich chce zbaviť a vytvoriť super moderné fungujúce štvrte. Mnohí, ktorí vedia ako Shenzhen vznikol však vedia, že práve tieto dediny sú chrbticou mesta a ak zaniknú, nebude také jednoduché prilákať lacnú pracovnú silu na výstavbu moderného Shenzhenu. Rast Číny je v tomto paradoxný, na jednej strane sa bežným Číňanom žije lepšie a vzniká početná stredná vrstva, na druhej strane to tlačí ceny nahor pre tých, ktorí ostávajú v nižšej ekonomickej triede, vďaka ktorým táto ekonomika rastie.
Rozsah čínskeho zázraku mi udrel do očí na vidieku. Kam som sa pozrela, hory boli pokryté plastovými sáčkami, aby urýchlili rast mini pomarančov - kumquatov. Evidentne predstavovali živobytie pre poľnohospodárov v tomto regióne a vystavané cesty a murované domy boli dôkazom, že ich stratégia je úspešná. Mne však ostala nezodpovedaná otázka, ako dlho môže tento štýl hospodárenia a čínskeho rastu vydržať.
Veľký internetový čínsky múr
Svoje dni v Číne som trávila zapínaním VPN - virtuálnej privátnej siete, aby som obišla oficiálne blokovanie internetu a bola v spojení s vonkajším svetom, lebo aj napriek tomu, že v Číne už zavádzajú 5G internet, prístup na Google, Facebook, Instagram a WhatsApp je blokovaný. 1.3 miliardy Číňanov tieto aplikácie nepoužívajú - majú WeChat, aplikáciu na všetko, od textových správ po mobilné platby. Moja VPN magicky fungovala počas presunov v autobusoch, no nikdy nie na hotelovej wifi a tak som to postupne vzdala a prijala fakt, že 10 dní budem mimo dosahu západnej civilizácie. Prepla som sa teda na WeChat a Didi (čínsky Uber), aj keď cudzinci nemôžu využívať mnoho služieb, ktoré sú napojené na platobné aplikácie, lebo tie fungujú len s čínskym bankovým účtom - medzinárodné kreditné karty v Číne až také medzinárodné nie sú.
Viac ako Ni Hao!
Internet mi však uľahčil život v Číne. Zabudla som, ako málo Číňania rozprávajú anglicky a ako málo sa snažia porozumieť cudzincom. Zo začiatku ma len ignorovali a nechali stratenú v preklade. No potom som objavila čaro Google prekladača. Až na situácie, keď mal niekto silný prízvuk a Google prekladač hovoril nezmysly, som vďaka nemu zvládla s ľuďmi komunikovať na celkom sofistikovanej úrovni. Tá nútená pauza, počas ktorej som musela naťukať vetu do telefónu a ktorá v rozprávaní normálne neexistuje, mala zázračný účinok na level frustrácie, krórú zvyčajne cítim, keď sa neviem dohovoriť.
Keď sme náhodne zavítali do čajového obchodu a majiteľka vyzerala byť v miernom šoku nad prítomnosťou cudzincov, vytiahli sme svoje mobily a čajová párty mohla začať. Pri ochutnávkach čaju z rôznych častí Číny, príbehoch o ich rodinnej plantáži v provincii Yunnan a zjednávaní cien som si ani neuvedomila, že prešli dve hodiny.
Čína je ťažké opísať, Čínu treba zažiť
Čína pre mňa ostáva fascinujúcou krajinou, so svojimi pozitívami aj negatívami. Mestá ako Shenzhen sa budú aj naďalej rozrastať na úkor tradičných komunít a častokrát kultúry a vidiek sa bude prispôsobovať tempu čínskej ekonomiky. Platby cez telefón, neexistencia hotovosti a kamery, ktoré všetko a všetkých pozorujú, sú súčasťou bežného života. Takisto ako zhovorčivé deti v dedinách a domáci, ktorí nás, zvedavcov, pozvú na čaj, porozprávajú o svojich kačkách, ktoré okolo nás veselo kvákajú alebo nás odprevadia do hotela, aby sa ubezpečili, že sa nestratíme.
Napriek tomu, že som sa pred pár rokmi zaviazala, že čínskym vlakom už nepôjdem, svoje pravidlo som porušila. V partii s troma Indmi sme sa rýchlovlakom vybrali do mestečka Yangshuo v provincii Guilin, vzdialené tri hodiny od Shenzhenu. Po týždni čínskej stravy sme si na obed dali indické kari a na chvíľku sme zabudli, že sme v Číne. Samotné Yangshuo pôsobilo ako európske mestečko, ktoré prešlo čínskou transformáciou, všade boli neónové svetlá a čínske znaky. Okrem nezrozumiteľného prízvuku - pre Google prekladač - boli ľudia na vidieku priateľskí a ani okom nemihli, keď som im pod nos strčila telefón a postarali sa o nás, keď sme vyzerali stratene. Domáci nám hovorili, že sme jedni z mála zahraničných turistov, Yangshuo zvyčajne nie je na zozname populárnych čínskych destinácií. Navyše sme prišli mimo turistickej sezóny, ževraj sa v úzkych uličkách v lete nedá ani pohnúť. Pri obľúbenom splave na bambusovom rafte sa však turisti odniekiaľ predsalen vyrojili a my sme párkrát ostali trčať v zápche.
Toľko z Číny z roku 2019. Som si istá, že nabudúce ma zasa niečím prekvapí.
