Vágar
Prvý kontakt s faerskou krajinou bol pohľad na maják na, čo sa mi vtedy zdalo, konci sveta. Neskôr som tých koncov sveta našla ešte zopár: Trollanes, Sumba, Hattarvík, Oyndarfjørður... Ešte som sa ani nestihla zorientovať (stihla som akurát naškrabať na kúsok kartóna, ktorý som našla sa povaľovať pri ceste - osud?, kam chcem ísť) a už mi zastavovalo poštárske auto s mladým brigádnikom, ktorému práve končila šichta a s radosťou ma neskôr previedol po poštárskej centrále v Tórshavne. Takto cesta z letiska na ostrove Vágar rozhodla, ako sa budem zvyšok svojho výletu presúvať a moju tabuľku s napísaným 'Tórshavn' som potom nosila hlavne pre šťastie, lebo mi ju netrebalo. Ľudia zastavili bez minutia oka a ja som sa, kúsok po kúsku, presúvala tak, kam som chcela ísť.
Streymoy
Moje obľúbené miesto celých ostrovov som našla na severe ostrova Streymoy hneď na začiatku - to som však ešte vtedy netušila. Elias, ktorý mi zastavil v Tórshavne, ma, napriek tomu, že to pôvodne neplánoval, odviezol do Saksunu a asi štyrikrát sa uistil, že sa nevydám na dvojhodinové putovanie zo Saksunu cez kopec do Tjørnuvíku, po neznačenej trase, lebo 'it's dangerous'... Všetci ostatní, s ktorými som sa o tomto kúsku ostrovov neskôr rozprávala, mi vraveli, že tá túra je krásna a vtedy mi prišlo trošku ľúto, že ňou predsa len nevydala. No aspoň mám motiváciu sa tam raz vrátiť. Tjørnuvík je super - je to dedinka, kde sa cesta končí, obklopená nehostinnými horami, kde ovce nachádzajú potešenie a pútnici slobodu, s nádhernou plážou a rozbúreným tyrkysovým morom, s výhľadom na skaly Risin a Kellingin. No, čo ju spravilo výnimočnejšou boli ľudia nezvyknutí na zvedavú turistku, zaneprázdnení strihaním oviec a zároveň ochotní si podebatiť o ich živote v Tjørnuvíku, za neutíchajúceho bľačania oviec, ktoré odchádzali od 'kaderníka' s novým štýlom 'na krátko'.
Eysturoy
Vybrať jeden príbeh, charakterizujúci ostrov Eysturoy je ťažké, keďže každý jeho výbežok mi utkvel v pamäti niečím iným: Gøta s dobrovoľníčením na G! festivale; výstup na najvyššiu horu Slættaratindur, odkiaľ som, ak by počasie nebolo faerské, mohla dovidieť na všetky ostrovy, ale ja som dovidela sotva 2 metre pred seba; dedinky Eldevik a Oyndarfjørður (jedna väčší koniec sveta ako druhý) túrou ponad okraj útesov, kde na mňa útočili barany a čajky, alebo Gjógv, kde mi pyšný tatko ukazoval, kde jeho dcéra mala vystúpenie... Veľakrát som mala myseľ plnú starostí, ako si stopnem niekoho z miest na konci sveta, no celkom zbytočne - vždy, vždy mi niekto zastavil a nevadilo, že som mala so sebou veľký ruksak, bola som premočená a zablatená a v aute som sa musela tlačiť s 3 deťmi. Na konci jedného takého dňa, kedy pršalo celučičký deň, som si stopla Eidnu, ktorá ma v Skáli pozvala na čaj a ja som tam s ňou presedela, v rozhovore o všetkom možnom, dve hodiny, počas ktorých som nielen dostala čaj, ale aj najesť a uschla som, aby som mohla putovať ďalej. Pred tým, ako sme sa s Eidnou rozlúčili, mi ešte ukázala dom jej rodičov, ich nový ovčí prístrešok, zaviezla ma na obhliadku ďalšej dedinky a rada mi dala mi svoju adresu, keď som jej povedala, že jej za láskavosť aspoň pošlem pohľadnicu zo Slovenska.
Suðuroy
Tu som zažila, čomu sa hovorí totálny únik pred realitou, keď som sa navečer vydala na túru k jazeru (a zároveň rezervoáru pitnej vody, ako som si tam prečítala) - Vágurvatn. Okrem oviec som za celé 3 hodiny nestretla živú dušu a mohla som tak nahlas dumať nad svojím pracovným pohovorom, ktorý som mala mať na ďalší deň v knižnici vo Vágure. Milá teta knihovníčka mi ponúkla stolček medzi policami s knihami a ja som sa, vďaka nej, mohla cez Skype mohla rozprávať s ľudmi v Anglicku o svojej budúcnosti. Môj knižničný fanklub bol najlepšia podpora, akú som mohla vtedy dostať.
St.Dímun + Sandoy (+ bonus Vágar)
Na ostrovy, ktoré som videla z výšky a na ktorých žije len hŕstka ľudí, sa dá dostať buď loďou alebo helikoptérou. Mala som šťastie letieť s ľuďmi, ktorí boli rovnako nadšení z letu, ako som bola ja a necítila som sa trápne, keď som si všetko fotila. Okrem piva a pošty sme na Stóra Dímun nevysadili ani nepribrali nikoho, zato na ostrove Sandoy sa jeden pasažier vymenil za ďalšieho a naša posádka pokračovala neplánovane smerom na Vágar, kde sa z dopravnej helikoptéry stala záchranárska, lebo musela letieť na ostrov Nólsoy po zraneného nemeckého turistu.
Kalsoy
Na jedinej ceste ostrova som natrafila na dánsku dvojicu, ktorá smerovala do mestečiek, kam som mala namierené aj ja a tak sme sa celý deň míňali a opätovne stretávali: pri túre k majáku, kde na mňa útočil pomorník (stercorariidae) v snahe chrániť si svoje hniezdo, ku ktorému som sa neúmyselne priblížila, pri soche tulenej ženy v Mikladalúre a potom pri čakaní na trajekt, ktorý síce prišiel načas, ale auto s mojimi Dánmi sa naň nezmestilo, tak som im zakývala a prstom hore som im dala najavo, že náš trajekt sa po nich otočkou vráti, nech sa neboja že budú musieť dlho čakať.
Borðoy
Najlepšie vybavený kemping sa nachádza v Klaksviku - je síce 20 minút pešo od centra mesta, ale pri mestečku s 5000 obyvateľmi nič nie je ďaleko. Moje obavy, či môžem celý deň nechať stan rozložený bez dozoru, sa stretli so zdvihnutým obočím ostatných táborníkov, akože či sa toto vážne pýtam na Faerských ostrovoch, kde si ľudia nezamykajú dvere a kriminalita je tu prakticky nulová. V Klaksvíku som prišla aj na nevýhodu, keď idem do miestneho supermarketu Bónus (s logom tučnučkého prasiatka na sporenie) poobede, môže sa stať, že paradajky, uhorky a čerstvé ovocie sú jednoducho vypredané a moje plány na večeru sa tejto skutočnosti museli prispôsobiť a ja som skončila s praženicou, chrumkavým chlebom a zaváranými uhorkami.
Viðoy
Tento ostrov som navštívila veľmi povrchne, keď som sa sponntánne rozhodla skočiť si na rybaciu polievku do Viðareiði. Opäť, rybár, ktorého som si ho stopla ma tam rovno zaviezol, hoci tam vôbec nemal cestu - tam ľudia idú buď, lebo tam bývajú alebo sú to turisti ako ja - ale keďže na Faerských ostrovoch nič nie je ďaleko, ľudia ma poväčšine zaviezli tých ďalších 10km. Reštaurácia s polievkou vo Viðareiði bola zatvorená, aj keď podľa prevádzkových hodín na to nemala dôvod a tak som sa, otrávená, premrznutá a prefúkaná, otočila a vrátila na cestu späť do Klaksvíku, bez toho, aby som si dedinku nejako viac obhliadla. Čo bola evidentne chyba, lebo v ten večer mi jeden nemecký spolu-táborník povedal, že Viðareiði bolo pre neho 'špeciálne miesto'. No ja som tam mala náladu pod psa (žiadna polievka!) a viac ma zaujímalo, aby som sa dostala naspäť do teplej kuchynky kempu ako objavovanie ďalšej dedinky - darmo, nie všetky dni môjho cestovania boli tip-top, niekedy som mala aj slabé chvíľky.
Svinoy
Na lodi, cestou na Svínoy, som mala pocit, že som zistila, čo je to morská choroba a aj to, že je lepšie, ak ju prečkám na vzduchu - na palube. No mne bolo teplo kabíny drahšie (na Faerských som sa naučila, že tepla nie je nikdy dosť) a tak som sa snažila na to kyvácanie veľmi nemyslieť. Moji spolupasažieri mi to uľahčili, keď sa ma začali vypytovať, odkiaľ som a kam idem a čo tu robím. A ja som zasa zistila, že poznajú ľudí, ktorých som ja medzičasom stretla a že všetci pasažieri idú na ostrov Fugloy na oslavu 50. výročia svadby svojho známeho. Na ostrove Svinoy som vystúpila len ja a mladá žena s dcérkou, ktoré po mne zvedavo pokukávali už na lodi, ale nedali sa so mnou do reči, no potom, keď prefrčali okolo mňa na nákladiaku, srdečne sa na mňa usmiali, akoby ma dobre poznali.
Fugloy
Po mojom zbytočnom stresovaní, či ma kapitán lode vysadí na ostrove Fugloy (keďže pozmenil plán cesty, a flexibilní Faerčania si z toho nič nerobili), som vystúpila v Kirkji, aby som si prekráčala do Hattarviku. Tieto dve dedinky sú jediné na ostrove a dokopy v nich trvalo žije asi 20 obyvateľov, ktorých som v ten deň asi všetkých videla. Moja nádej skryť sa do kostola v Kirkji a prečkať, kým prestane pršať bola, ako na potvoru zmarená - kostol (kirkja) bol zamknutý - ako jedna z mála budov, ktoré si tu ľudia zamykajú.
Mykines
Nevedomky som svoj výlet zakončila pohľadom na ten istý maják, ktorý som videla z lietadla, keď som prilietala: Hólmur na ostrove Mykines, spolu s mojou už legendárnou misiou nájsť papuchálky (puffinov), o ktorých som počula, videla na fotkách a ochutnala. Myslela, som si, že som z Faerských ostrovov videla všetky krásy a Mykines ma nemôže prekvapiť, no odišla som odtiaľ so zmeneným názorom (a s rybacou polievkou v bruchu - konečne!).
Týmto príspevkom oficiálne končím moju sériu rozplývania sa nad Faerskými ostrovmi. Viac fotiek mám tuto, a ak som niekoho inšpirovala na navštívenie tejto krajiny, choďte tam čím skôr: turistická agentúra sa totiž snaží prilákať turistov a atmosféra na ostrovoch sa určite čoskoro zmení.
