Keďže prší každý deň, človek hneď spozoruje, keď niečo nesedí a slnku sa podarí predrať cez mraky. No dnes sa neprediera, dnes vyšlo kvalitne, normálne je vidno aj modrú oblohu. Haru, naša výpomoc do domácnosti prišla vysmiata od ucha k uchu a na poznámku mojej spolubývajúcej, že neprší, sa usmiala ešte viac. Keď som jej na ochutnanie ponúkla belgickú čokoládu, asi trikrát mi poďakovala a večer som si našla správu v mjanmarčine, ktorú sa ešte chystám rozlúštiť. Niekedy stačí tak málo niekoho potešiť.
Cesta do práce je akási veselšia než zvyčajne, ľuďom nebránia vo výhľade dážniky. Už aj za normálnych okolností usmievaví Mjanmarčania mi zamávajú, keď prefrčím okolo, zatiaľčo ja si užívam tieň namiesto zvyčajných kvapiek zo stromov pri Shwedagone. Autá ohľaduplne spomalia, keď ma obchádzajú, čo je veľmi, veľmi nezvyčajné. Cítim, ako keby som touto cestou nešla veky, posledné dni som totiž dochádzala inou trasou. Pozorujem naháňačky pouličných psov a sebavedome tskám na jedného odvážlivca, ktorý sa za mnou rozbehol. Nevydržal dlho, s bicyklom som rýchlejšia.
Garáž pod kanceláriou je uprataná, nadväzujem rozhovor a chválim, ako to tam teraz pekne vyzerá. Šoféri sa hrajú na mobiloch a čakajú na zadania na tento deň. Ktovie, kam pôjdu a či ich to šoférovanie v zápchach Rangúnu vôbec baví. Nabudúce sa ich opýtam. V kancelárii máme škôlku, detí dvoch kolegýň majú síce opatrovateľky, no aj tak zvedavo pokukujú, keď idem okolo. Nikdy som nevidela, žeby mali so sebou nejaké hračky na zabavenie, vyzerá to, že si tým pokukovaním na ľudí, blikaním počítača a fixkou s papierom úplne vystačia. Počas celého dňa ani neplačú.
Dnešok zbehne ako voda, to bude všetkými tými stretnutiami a diskutovaním. Študenti z Austrálie chcú počuť náš názor na vládnu aktivitu spojenú so zavádzaním elektriny v odľahlých oblastiach. Náš tím plánuje prácu s obnoviteľnými zdrojmi v experimentálnom projekte. Nadácia nám chce ponúknuť financovanie, ale musí postupovať podľa prísnych pravidiel materskej spoločnosti sediacej v Londýne. Po toľkých odbočkách a okľukách sa mi asi nakoniec predsalen podarilo pracovať v tom, čo som vyštudovala...
Vo večerných daždivých uliciach centra Rangúna sa odrážajú svetielka pouličných lámp a obchodov. Začína mrholiť, kolobeh prírody sa nezastavuje. Slnko nás prišlo pozdraviť a už je zasa fuč. Šoféri okoloidúcich áut vystrčia palec alebo čosi zakričia, dnes je aj moja cesta domov plná usmievavých tvárí. Ono to tak je každý deň, len nie vždy svetu okolo seba venujem takú pozornosť ako dnes. Neviem, či to bolo tým slnkom (ktoré poobede vystriedala poriadna prietrž mračien), no dnešok bol nezvyčane pozitívny.
