Pri veľkosti Pekingu nie je výnimočné, že ľudia chodia na jednodenné výlety na miesta, kam cesta trvá 3 hodiny. To je akokeby si Bratislavčan povedal, že si ide na pár hodín pozrieť Banskú Štiavnicu. A ja teda ako správna Slovenka, čo nebude predsa 6 hodín sedieť v autobuse, som sa rozhodla, že v Cuandixii aj prespím. Niekde...
Moj nadšenie začalo byť nahlodávané, keď som nevedela nájsť zastávku autobusu, lebo aj jednoduchá informácia "nastúpte na bus číslo 929" je na autobusovej stanici v Pekingu veľkou výzvou. Následné zbavovanie sa všetkých taxikárov, ktorí by ma do Cuandixie veľmi ochotne za pekné peniaze zaviezli a potom samotné nastúpenie do autobusu, kedy bože chráň, aby som sa predbehla - to na mňa asi dvadsať ľudí začalo niečo vykrikovať a aj bez pokročilej znalosti čínštiny som pochopila, že ma posielajú dozadu a dokonca aj taxikári, ktorí mi pred chvíľou horlivo ponúkali odvoz, ma teraz zatracovali. Môj večný strach, že vystúpim na nesprávnej zastávke bol zažehnaný, keď som počula, že autobus oznamuje nasledujúce zastávky.
Po vystúpení z autobusu som sa pridružila k skupinke 2 Číňania, Poľka a Brazílčan, a spolu sme zjednávali cenu taxíka, ktorý nás mal zaviesť do Cuandixie. Podarilo sa nám ju zjednať na polovicu toho, čo by sme normálne platili za cestu a vstup do dediny. Natlačili sme sa do jedného auta a po tom, čo sme boli varovaní veľmi sa nevystrkovať, lebo šofér nás do dedinky bral ako svojich príbuzných, aby sa nakoniec vyhol plateniu vstupného (a teda peniaze išli iba pre neho) sme dorazili do Cuandixie.
Dedinka to bola pekná, len keby ceny nepredčovali aj ceny pri najväčších pekingských atrakciách. Bolo vidno, že každý jeden majiteľ sa prispôsobuje konzumerizmu a otvoril buď obchod, reštauráciu, guesthouse alebo rovno všetky tri, vo svojom dome - jednom zo 70 tradičných domov v ming štýle. Tabuľky s popisom, na čo bol ten-ktorý dom pôvodne určený tam boli, ale čo z toho, keď už sa to nedalo nikde naozaj vidieť. Škoda. Aby som sa teda vyhla návalu ľudí v úzkych uličkách dedinky, vybrala som sa objavovať okolie, ktoré bolo naozaj uchvacujúce.
S heslom: "a just chcem vidieť nejakú tradičnú dedinku" som sa pešo vybrala do vedľajšej dedinky Baiyu (柏峪村), kde sa na mňa hneď po príchode vrhli domáci, že či hľadám miesto na prespatie. No super, ďaľšia dedinka zameraná na turistov, pomyslela som si. Po tom, čo som si našla nocľah a zjednala cenu na 30 kuai, čo by sa mi v Cuandixii určite nepodarilo, som sa vybrala objavovať dedinu, čo sa, vzhľadom na to, že sa stmievalo, nejavilo ako dobrý nápad. Natrafila som však na miestnych, ktorí nacvičovali divadelnú hru a ponúkli ma jazmínovým čajom. Keď som vytiahla môj iPod s aplikáciou na čínske preklady, domáci sa zhrkli okolo, vypytovali sa kadejaké otázky, ktoré som si polovicu domyslela a polovicu určite odpovedala zle.
Nakoniec, bolo vidieť, že turistov tam nevidia každý deň a preto si ich ešte vážia a chcú im porozprávať, ako žijú a predstaviť ich rodinu. Škoda len, že ja som im rozumela tak málo. Svoju pohostinnosť zavŕšili tým, že mi ráno ponúkli odvoz k autobusu a ešte sa so mnou niektorí odfotili.
A záver: Cuandixia je krásna zachovalá dedinka, ktorá, keď sa nerozčuľujete veľmi nad jej cenami, ponúka zákutia, kde je čo objavovať. A Baiyu, hoci je na prvý pohľad nudnejšia ako Cuandixia, jej ľudia sú prirodzenejší a tak úprimne zvedavší. Hoci dúfam, že sa to rokmi nezmení, myslím, že ju časom čaká podobný osud ako Cuandixiu...
