Po 20 rokoch celibátu sa Pi Nan rozhodol, že byť mníchom ho už nebaví, založil si rodinu a vybudoval svoju farmu, kde zdieľa múdrosť o tom, ako sa má žiť všímavo (čo je akýsi kostrbatý preklad z anglického mindful). Deň má svoj pravidelný rytmus. Raňajky sú strávené mlčaním (takzvaná aktívna meditácia), nasleduje ranné zamyslenie poväčšine z kníh vietnamského mnícha Thich Nhat Hanh, práca v záhrade (tiež forma meditácie), obed, siesta pri jazere alebo v chatkách, keď sa strhne búrka a poobede dokončenie práce v záhrade, meditácia a ľahká večera (ktorá rozhodne nie je ľahká, keď varia Taliani). Hoci je denný režim každému známy, do ničoho sa netlačí a ak chce niekto stráviť deň v lese meditovaním alebo relaxovaním, nikto mu to nezakáže.
Pi Nanov príbeh nie je výnimočný, pár kilometrov od Mindful Farm je ďalšia farma (Happy Home), ktorú taktiež založil mních. Pri každej diskusii Pi Nan srší radosťou, keď sa môže podeliť o svoje učenie a niekedy iba rozpráva, inokedy vytiahne svoj staručičký laptop a ukazuje nám všelijaké obrázky. Jeho učenie je založené na budhizme, keďže meditácia je s týmto náboženstvom spojená, no silou mocou ho ako filozofiu nepropaguje.
Na farmu zavítajú rôzne indivívuá, od kórejskej mamičky s dvojročným synom, cez dvojicu portugalských cestovateľov a cyklistov na ceste okolo sveta až po pracujúcich nomádov a klasických backpackerov. Každý deň prišli noví ľudia, iní odišli a tak sa dynamika stále menila. Niekedy prevažovali cestovatelia-zelenáči a batôžkári, ktorým táto skúsenosť, podľa ich vlastných slov zmenila život a na farme strávili nie dni, ale týždne, inokedy v skupinke prevažovali dospelí, ktorí mali jasne sformulované názory na život, za sebou podobnú skúsenosť a tak boli naše konverzácie obohacujúcejšie.
Schopnosť ostať v prítomnosti je neodmysliteľnou súčasťou praktizovania meditácie a je to aj tá najťažšia časť. S pribúdajúcimi dňami a neschopnosťou sa pripojiť na internet a byť neustále niečím vyrušovaná, to bolo pre mňa jednoduchšie. No zároveň som sa zamýšľala nad tým, aký je pohodlný život na farme a aké je zložité si zachovať odhodlanie praktizovať meditáciu a mindfulness v normálnom živote, pri všetkej trme vrme každodennej reality.
Práca v záhradke, varenie alebo čokoľvek, čo robíme automaticky sú činnosti, pri ktorých nás Pi Nan povzbudzoval, aby sme sa na nich plne sústredili a keď sme sa pristihli pri nesúvislých myšlienkach, aby sme sa vrátili k našej činnosti. Mnísi v kláštoroch sa pri týchto obyčajných činnostiach učia byť v prítomnosti a kedykoľvek vidím osamelého mnícha pomaly zametať obrovský dvor, pomyslím si, aké by bolo pre mňa nemožné, aby bol každý pohyb plný sústredenia za opakovaného rytmu.
Vďaka uvoľnenej atmosfére som mala dostatok času objavovať okolie a zresetovať sa pred stresovým začiatkom novej práce. Pri pozorovaní a počúvaní Pi Nana som zistila, že je do veľkej miery odpojený od svetských záležitostí a len ťažko prejavuje empatiu alebo znepokojenie, čo mu síce umožňuje žiť emočne vyrovnaný (možno až prázdny) život, no zabraňuje vo vytváraní hlbších medziľudských vzťahov. Odpútanie sa od svetských záležitostí s porozumením, že všetko je pominuteľné je kľúčový aspekt budhizmu, ktorý sa ja stále snažím pochopiť.
Odpojenie sa od každodennej reality a prekvapujúce množstvo činností, ktorí nám všetkým boli k dispozícii bola nutná pripomienka, že nemusím byť denno-denne pripojená alebo čumieť na obrazovku, aby som mala pocit, že som spojená s okolitým svetom. Práve naopak. Príležitosť navštíviť domy cudzích ľudí, ktorí nás privítali s úsmevom na tvári, aj keď sme nemali, čo povedať, hodiny strávené varením jedla, do ktorých ingrediencie nepoznám alebo ležanie v chatke počas toho, ako mi na strechu padajú krúpy, vediach, že niekto v susednej chatke robí presne to isté, je pre mňa oveľa zmysluplnejšie. Je to ako tráviť čas s (medzinárodnou) rodinou, s podobne zmýšľajúcimi ľudmi, hoci len na krátku dobu a s vedomím, že sa už pravdepodobne nikdy znova nestretneme. A to je v určitom zmysle žitie v prítomnosti...
