Pri príchode do budovy ma strážnici ako vždy pozdravia, spýtajú sa, či som už jedla, pozvú na čaj a venujú sa ďalej svojmu ničnerobeniu. Ja si zatiaľ napojím bicykel na zástrčku, nech sa mi počas dňa nabije a odchádzam k výťahom, na ktoré, ak prídem v dobrom čase čakám 5 minút, ak nie, tak aj pol hodiny.
Strážnici pri kancelárii mi zaželajú Mingelapar - dobrý deň, podržia dvere a vrátia sa zasa k svojmu ničnerobeniu. Naši ujovia strážnici sa v porovnaní s väčšinou ľudí v Mjanmarsku, ktorí pracujú na poli, majú veľmi dobre. V kuchyni si pripravím ovocie s čerstým jogurtom, ktorý som si kúpila na ulici od predavača, ktorý ma stále s úsmevom pozdraví, lebo vie, čo si vypýtam. Už sa robote prestali čudovať nad mojimi, pre nich zvláštnymi, chuťami a nevypytujú sa ma, či ma nebolí brucho po takom jedle. Moje stravovacie návyky sa od domácich mierne líšia a vyprážanú ryžu alebo polievku každý deň jesť nemôžem. Keď im vysvetľujem, že u nás sa ryža vôbec nepestuje, tak sa len divia, čo tam ľudia v mojej krajine jedia (a popritom sa snažia spomenúť odkiaľ to vlastne som). Tu je zvykom jesť ryžu trikrát do dňa, na raňajky, obed a večeru - iba tak majú ľudia pocit nasýtenia.
Zasadnem za počítač a dopoludnie prebehne asi ako v každej inej kancelárii - sem tam stretnutie, sem tam telefonát, veľa e-mailov, ktoré sa nazbierali počas noci z našej centrály vo Washingtone a ani sa nenazdám a je tu obed. Presne o dvanástej sa hluk okolo mňa zvýši a slúchadlá nepomáhajú - ľudia sa zhromažďujú pri stole. Každý si vyberie obedár s rôznymi jedlami, ktoré si buď uvarili sami alebo im ich pripravili mamy a manželky a každý sa so všetkým podelí. Ryže je stále požehnanie a vždy zavolajú aj mňa, ak nemám čas si vybehnúť von. Ak áno, tak zavítam do obľúbených pouličných stánkov, kde si za 50 centov dám ryžu s čajovými lístkami alebo ak idem zo zahraničnými kolegami, dáme si indický thali set za 3 Eurá a sme sýti až do večere.
Po obede pri návrate do kancelárie na mňa kričia moje známe pouličné predavačky: Hej, dievčatko, už si obedovala? a Odkiaľ ideš? na čo im odpoviem jednou z mojich klasických fráz a nakúpim si od nich čerstvé mango alebo ananás pokropený citrónom a soľou a vrátim sa k svojmu stolu s miskou plnou vitamínov. V tomto ročnom období sa nám poobede zamračí a kancelária sa ponorí do šera kvôli zatiahnutej oblohe a silnému dažďu, čo je jasný signál toho, že pravidený monzún je nepochybne tu.
Poobede si dám pár kolečiek od stolu k stolu, aby som sa zistila, v akom stave sú úlohy, ktoré som ráno zadala. Poväčšine sa musím osobne ubezpečiť, že niekto prebral zodpovednosť a ak sa tomu tak nestalo, zistiť prečo a povzbudiť ľudí, nech konajú. Iniciatíva je stále neznámy pojem a je samozrejmosťou to, že ak sa osobne neuistím, že zadaným úloham sa niekto venuje, málokedy ich niekto sám od seba vykoná. Nevtieraným spôsobom a s miskou manga sa učím motivovať aj tých najzarytejších salámistov.
O piatej sa ľudia postupne začínajú poberať domov a už sa nič dôležité nerieši. Rad na výťah je opäť nekonečný, no moje kolegyne budú radšej pol hodinu čakať, ako by mali zísť tých 15 poschodí pešo - to robia iba švihnutí cudzinci, ktorí nemajú čakanie v povahe. Strážnik sa ma ako vždy niečo milé opýta a rozlúčime sa: dovidenia zajtra, niekedy v mjanmarčine a niekedy v angličtine, keď sa chce pochváliť, že sa naučil nové slovné spojenie.
Celkovo sú moje dni v práci spojené s veľmi priateľskou atmosférou, debatami a vzájomným rešpektom. Kolegyne mi nosia jedlá na ochutnanie a ja im na oplátku ponúkam, čo som ukuchtila (no s týmto už vzhľadom na rozličnosť našich chutí prestávam a radšej sa s nimi podelím s ovocím). Strážnici ma volajú sayama, čo je náznak toho, že som nimi rešpektovaná osoba, od ktorej mám síce ďaleko, no oni tu takto volajú každého belocha. Z času načas máme v kancelárii na návšteve deti, ktoré si kolegyne prinesú, lebo ich stále koja a materská sa tuto na viac ako 3 mesiace nedáva.
Rozlúčim sa so šoférmi a strážnikmi, aspoň jeden sa ma opýta, kde to bývam, na čo mu niekto ďalší odpovie, lebo to všetci už vedia. Zaželám im dobrú noc a dovidenia zajtra a odfičím na svojom elektrickom bicykli, ktorý je s plnou baterkou znova rýchly. Zajtra ma čaká podobný, no určite v niečom iný deň. Možno ma niekto pozve na obed, možno po ceste kúpim ryžové koláčiky pre strážnikov a možno sa dám do reči s kolegom, ktorý mi porozpráva o svojich netradičných plánoch otvoriť si hotel.
