Orwellov barmský domov
Po štyroch rokoch som sa konečne dostala do odľahlého mesta na severe Mjanmarska, kde Eric Blair pôsobil počas obdobia britskej koloniálnej administratívy ako policajný dôstojník. Mestečko Katha bolo pre Orwella inšpiráciou pre fiktívne mesto Kyauktada, kde sa odohráva dej Barmských dní - jeho prvého románu. Viaceré budovy stále stoja a dajú sa navštíviť, no návšteva domu, kde kedysi býval, bola - neprekvapivo - sklamaním. Aktuálne prázdna polorozpadnutá budova je kvôli koronavírusu pre verejnosť uzavretá, no ja som sa tam vkradla zrána, keď mi ešte nikto nevenoval pozornosť. Ignorovala som nápis: Vyzute sa, keďže na podlahe sa nazbierala pekná vrstva prachu a po schodoch, po ktorých kedysi chodieval aj George, som sa dostala na prvé a jediné poschodie jeho domu.
Prázdnu miestnosť, ktorá vyzerala, že bola určená na prijímanie návštev, zdobili portréty Georga Orwella a pavučiny. V rohu som si vedela predstaviť tradičné barmské kreslá z teakového dreva s vypletanými operadlami, ako aj knižnicu a písací stôl, kde možno Orwell začínal ako spisovateľ. Podlahu jeho spálne pre zmenu zdobil vtáčí trus a na začmudenú kuchyňu, kde mu kedysi služobníci pripravovali jedlo, bol tak trochu smutný pohľad. Zadnému schodisku chýbali schody, čo dotváralo celý dojem zanedbanosti tohto miesta. Lokálni aktivisti sa síce snažia presvedčiť vládu, aby tento a ďalšie domy v Kathe zrekonštruovala pre rozvoj turizmu, no väčšina Mjanmarčanov, vrátane obyvateľov v mestečku Katha, o Orwellovi netuší a tak sú tieto snahy zatiaľ zbytočné.
Mestečko Katha
Aj keď návšteva domu Georga Orwella nebola ničím výnimočným, mestečko Katha som si obľúbila. V úzkych uličkách je čo dom, to obchod a hlavná ulica ožíva dvakrát za deň ranným a večerným trhom. Skoro ráno si ľudia prichádzajú nakúpiť čerstvú zeleninu a ovocie a večer si zasa zasadnú k malým stolíkom na misku teplých rezancov alebo ryžu s chutnými kari.
V Kathe sa miešajú chute aj náboženstvá, minulosť s prítomnosťou. Medzi 20,000 obyvateľmi žijú rôzne národnosti, vrátane príslúšníkov kmeňov z iných častí krajiny a prisťahovalcov z Indie a Číny, ktorí sem prišli pred mnohými generáciami. Ľudia sú zvyknutí na rôznorodosť a prítomnosť cudzinca ich nevystraší, ako to niekedy býva v iných odľahlých častiach Mjanmarska. Ujkovia posedávajúci na verandách alebo pred svojimi obchodmi ma s úsmevom zdravili, keď som prechádzala okolo a niektorí sa mi lámanou angličtinou prihovorili. Keď zistili, že im odpovedám v mjanmarčine, zvedavým otázkam nebolo konca.
O ôsmej večer sa ulice pomaly vyprázdňujú a o deviatej je už vonku ticho a okrem túlavých psov som na uliciach nikoho nestretla. Ráno to zasa ožije a jednoduchý kolobeh života sa opakuje.
Život na dedine
Moja práca s malými solárnymi elektrárňami mi dáva jedinečnú príležitosť cestovať do dedín, kam sa cudzinec normálne nedostane. V období dažďov, keď sa prašné cesty premenia na šmykľavé blato, sú tieto miesta odrezané od sveta a tak tu stále bola možnosť, že v jednej z týchto dedín ostaneme trčať. Našťastie sa nám počasie vydarilo a na cestách rôznej kvality - prašných, panelových, asfaltových, poľných a niekedy aj v riekach - som sa mohla kochať hustým teakovým lesom a ryžovými políčkami. Bol čas sadenia ryže - pole za poľom farmári zalievajú vodou a postupne sadia ryžové trsy do mokrej zeme až kým sa všetky polia premenia na zelenožlté koberce. Zaneprázdnení roľníci nám mávali, keď nás zazreli. Keď dosadia, majú pár mesiacov voľno predtým, ako príde čas zberu úrody niekedy v októbri.
Ľudia v dedinách žijú skromne, no ich pohostinnosť je neobmedzená. Keď sme boli pozvaní na obed, k obrovskej porcii ryže nám ponúkli domáce vegetariánske kari a máločo mi v Mjanmarsku chutilo viac ako táto domáca strava. Ako dezert nám naservírovali čerstvé mangá, ktoré si nazbierali v záhrade a keď videli, ako sa po nich len tak zaprášilo, nabalili nám pár kíl aj so sebou.
Rieka Irrawaddy - zdroj obživy a bohatstva
Okrem úrodných ryžových polí a ovocných stromov majú v tomto regióne aj prístup k najväčšej rieke Mjanmarska - Irrawaddy. Jej preplávanie bolo súčasťou nášho itineráru, inak by sme to z dediny Inn Dareng to mestečka Kahta museli vziať 4 hodinovou okľukou. Domy v dedinách na rieke alebo v jej blízkosti sú postavené na koloch a sú tak pripravené na zvýšenú hladinu, ktorá počas sezóny dažďov stúpa aj o niekoľko metrov. Dopravný prostriedok rodín žijúcich na rieke je čln a obživa rybolov.
Západ slnka odrážajúci sa od pokojnej hladiny s výhľadom na neďaleké hory mi ostane ešte dlho v pamäti a teším sa, keď sa do týchto končín vrátim. Aj mňa, podobne ako Orwella, návšteva týchto miest inšpirovala k písaniu a nezaváhala by som v mestečku Katha a jej okolí na pár týždňov zotrvať.
