Z najjužnejšieho miesta na pevnine, mestečka Bluff, sme sa mohli vydať už iba späť na sever. Ďalšia zastávka bol Queenstown, mesto, ktoré je obklopené nádhernou scenériou a kde sme sa určite chceli vydať na nejakú túru. Mierne nás znepokojoval dážď, ktorý nás sprevádzal celou cestou z Bluffu, no akonáhle sme prišli do Queenstownu, zázračne sa vyčasilo. Brit v informačnom centre, evidentne otrávený nekonečnými otázkami, podobnými tej našej "ktorá trasa je najkrajšia a môžeme si ju prejsť za pár hodín?", nám poradil ísť k ľadovcu Rob Roya. Túru sme začali večer predtým, keď sme sa snažili nájsť miesto na spanie a Queenstown veru neponúkol veľa útočísk a tak sme opäť raz krúžili po okolí v snahe nájsť nejaký odľahlý kút a tváriť sa nenápadne. Nakoniec sa nám to podarilo cestou k ľadovcu, ale zaspali sme s odhodlaním zobudiť sa pred svitaním a začať túru čo najskôr, aby nás neobjavili správcovia národného parku.
Zo slnkom ešte za horami sme sa prebudili do mrazivého rána a vydali sa k ľadovcu. Vôbec nás neprekvapilo, že naše stopy v snehu boli najčerstvejšie a že prvých turistov sme stretli až na ceste späť. Ničím nerušení sme si mohli vychutnávať ohromujúcu krásu okolia a ten otužilejší v našej dvojke (čo som určite nebola ja) vzdal svoj hold mrazivo-studenej jasnomodrej riečke. Je neuveriteľné, ako dramaticky sa príroda na Novom Zélande dokáže zmeniť v priebehu pár hodín chôdze. Z údolia iba dotknutého rannou námrazou sme sa dostali do pravého vysokohorského prostredia, kde okrem sa okrem kosodreviny a horských papagájov "kea" nenachádzalo nič iné. Na konci dvojhodinovej túry sa nám naskytol pohľad na mohutné hory, vodopád padajúci pár desiatok metrov do údolia pod nami a po troške sústredenia aj na ľadovec Rob Roya. Brit nás nesklamal, do takej krátkej túry sa už viac zmestiť nedalo.
Po tejto túre sme začali mať silný pocit, že zima sa nezadržateľne blíži. K našim starostiam, spojeným s hľadaním miesta na spanie, sa pripojili myšlienky, či nás cez noc nezasneží. V Arrowtowne sme sa tomu len tak-tak vyhli, keď sme v naivnom očakávaní strávili pol dňa v miestnych kaviarniach a prechádzaním sa po okolí, lebo sme dúfali, že prestane snežiť a cesty budú prejazdné. Opäť raz sme sa ocitli v situácii, keď sme boli nútení objavovať miesto, kde sme ostali trčať z iného dôvodu, ako preto, lebo sme chceli. No neľutujem, Arrowtown má zaujímavú históriu spojenú s čínskymi osadníkmi, ktorých sem v 19. storočí prilákala zlatá horúčka a vybudovali si mini domčeky v centre Arrowtownu. Ťažko nám bolo uveriť, že v priestore, ktorý nie je väčší ako 10 metrov štvorcových niekedy žilo 6 mužov. Každopádne, Arrowtown nie je síce veľký a má jednu hlavnú ulicu lemovanú dubmi, ale je jedným z mestečiek, ktoré má neuveriteľné čaro.
V zhone, aby sme sa predsalen dostali cez horský priesmyk, sme sa to rozhodli risknúť a dúfať, že cesta z Arrowtownu do Christchurchu bude odhrnutá. Neprešli sme ani pár desiatok kilometrov a zistili sme, že sa nemusíme ničoho báť, pretože ako sme postupovali na sever, sneh sa zmenil na dážď. Poslednou plánovanou zastávkou bol Kostol dobrého pastiera (Church of the Good Shepherd) pri jazere Tekapo. Ktorýkoľvek Novozélandčan vám bude tvrdiť, že pri jazere sa dá pozorovať najjasnejšia hviezdna obloha široko ďaleko. Ja to nemôžem potvrdiť, ani vyvrátiť, pravdou však je, že som toľko padajúcich hviezd ako pri Tekapo nevidela už dlho. Opäť sme sa zobudili pred svitaním, aby sme si mohli pozrieť východ slnka nad kostolom. Na naše prekvapenie, tentoraz sme neboli jediní, ktorí boli hore v takej skorej rannej hodine. Parkovisko sa postupne naplnilo turistami rôznych národností a po 2 hodinách čakania konečne vyšlo aj to slnko. Povinných pár fotiek vybíjajúcim sa fotoaparátom a vydali sme sa do nášho, na najbližšie dva mesiace, nového domova.
Winnie Loo s nami prežila mráz, sneh, blato a dážď a jej kufor bol, na moje prekvapenie, neuveriteľne pohodlný. Tento okružný výlet bol zároveň to bol aj náš posledný; potom sa z nej stalo mestské auto a my sme v jej kufri už nikdy nespali. A práve dnes sme ju predali Honzovi z Čiech, ktorý prišiel na Nový Zéland študovať ekológiu a na pol roka sa stal hrdým majiteľom našej Hondy Orthia. Viva la road trip, viva la Winnie Loo, viva New Zealand.
