Južný ostrov sa dá precestovať troma spôsobmi: po západnom pobreží, po východnom alebo to cikcakovito. Na cikcak sme nemali čas, hoci náš tak trošku excentrický domáci nás presviedčal, že "určite musíme zájsť na západné pobreže a nájsť chlapíka Dana, ktorý sa o nás bude starať ako o svojich". To si určite zapamätáme, keď tam niekedy na jar zablúdime. Pre túto chvíľu sme sa však rozhodli preskúmať východ a stred ostrova, od zemetrasením poznačeného mesta Christchurch, cez tučniakmi preslávené mestečko Oamaru, škótsky Dunedin, najjužnejšie miesto Bluff, hory pri Queenstown a Wanake, až sme sa vrátili k hore Mt.Hutt, kde sa na nadchádzajúcu zimu zdržíme trošku dlhšie.
Pri nedávnom výlete sme prišli na to, aký je rozdiel cestovať v lete a v zime. Nič nie je jednoduchšie, ako cestovať po Zélande v letných mesiacoch. Kedykoľvek sme si mohli kedykoľvek rozložiť stan a spať niekde v kempe, okúpať sa v mori a uvariť si niečo pod zub na otvorenom ohni. V zime to bol trošku problém a spanie vo Winnie Loo bolo automaticky spojené s hľadaním miesta, kde sa na noc usadíme. Muselo byť dostatočné odľahlé, aby sme neboli podozriví a nikto nás nevyhnal z oblastí, kde je vo všeobecnosti zakázané kempovať. Niekedy to trvá 10 minút, niekedy viac ako pol hodinu, kým sme našli nejaké pole a zaspali s pokojným pocitom, že nás nikto nenájde. Väčšinou však ten pocit rýchlo zmizol, akonáhle okolo nás predsalen prešlo nejaké auto a to bolo nakoniec dôvodom, že sme pravidelne vstávali pred svitaním, aby nás ráno niekto neprekvapil a nevyhnal, alebo nepokutoval za spanie na zakázanom mieste. Rutinou sa stala aj ranná káva, ktorú sme si dali dve hodiny po tom, ako sme vstali, pretože to bol čas, kedy sa kaviarne otvárali. Obľúbenou aktivitou sa stalo pozorovanie, ako sa mesto zobúdza.
S neurčitými očakávaniami sme sa vydali na "roadtrip", s otázkou: kedy najbližšie asi budeme mať teplé jedlo a sprchu a koho na ceste postretávame? Mestečko Methven bolo prvé na zozname, nie kvôli svojej výnimočnosti, ale kvôli pohovoru na prácu v lyžiarskom stredisku. Ten sme úspešne absolvovali a zbavili sa akejkoľvek zodpovednosti a vydali sa v ústrety Christuchurchu. Toto mesto zažilo vo februári 2011 ničivé zemetrasenie, v ktorom zomrelo 185 ľudí a prišlo o svoje centrum mesta a typickú katedrálu. Ja sama som o zemetrasení počula iba máličko, no ľudia, čo sme stretávali nám rozprávali svoje príbehy, kde boli, keď sa to stalo. Komunita Harekršny sa celá presunula na sever ostrova; náš terajší domáci prišiel o dom, auto a korytnačky; galéria prišla o priestory a teraz je roztúsená po celom meste; obchod s karamelkami sa mal otvárať v čase, keď prišlo zemetrasenie, ale našťastie nič z vybavenia nebolo poškodené a tak mohli otvoriť, síce o 2 roky neskôr, ale predsa. Takýchto príbehov je neúrekom, veľa ľudí sa z ChCh odsťahovalo, no nasťahovali sa robotníci z Írska a Škótska, čo viedlo k rozmachu Irish pubov a sláveniu sviatku Svätého Patrika. Atmosféra celého mesta je zvláštna, je to ako mesto duchov, kde žijú ľudia, na to zvyknutí a prejsť okolo kaviarne, kde to stále vyzerá akokeby sa zem triasla iba včera a rozbité taniere sú stále na zemi, je divný pocit.
Nebyť toho, že výfuk Winnie Loo na polceste odpadol a my sme museli jeden deň našej cesty stráviť v mestečku Geraldine, nikdy by som nevidela najväčší sveter na svete. Okrem toho, že v Geraldine majú zadarmo ochutnávky džemov, čokoládového fudge a aj alkoholického kávového likéru, ja som si to mestečko obľúbila pre chlebový špeciál: kúp si chleba a dostaneš k tomu bezodnú kávu. Nebolo tažké sa v Geraldine zabaviť, počas toho ako nám opravovali auto.
Potom ako sme si Winnie vyzdvihli zo servisu, pokračovali sme po pobreží do Timaru a Oamaru, miest, ktoré síce znejú podobne, ale sú totálne odlišné. Timaru ani nebudem spomínať, pre mňa nebolo ničím výmimočné, zato Oamaru je nezvyčajnou kombináciou zaspatého malého mestečka, ktoré sa prebúdza v nedeľu, kedy sú ľudia poobliekaní v dobových šatách, jazdia parnou lokomotívou a predávajú doma vypestovanú zeleninu, vlastnoručne chytené ryby a vyrobený med. Spoločenský život pripomína tie roky viktoriánskej éry, v ktorej sa Oamaru jeho obyvatelia silou-mocou snažia udržať. A skoro by som bola zabudla - starobylé vysoké bicykle sú na každom kroku, môžete si ich požiciať a sami sa vrátiť pár storočí v čase. No ani po usilovnom rozmýšľaní som neprišla na to, ako na neho vysadnúť. Súčaťou Oamaru nie sú iba ľudia, svoj domov v ňom majú aj tučniaky. A nie hocijaké, ale jedny z najvzácnejších na svete - žltooké tučniaky. Sú celkom srandovné, keď na vykúkajú spoza vysokej trávy a snažia sa odhadnúť, či ste priateľ, či nepriatelˇ. Smutnou správou bolo zistenie, že z malých modrých tučniakov, ktoré si tiež robia hniezda v Oamaru, sa spravil biznis a mohli sme sa ich ísť pozorovať len za špeciálnu cenu 25 dolárov. No, nekúp to!
Z Oamaru je len hodinka a pol do študentského mestečka Dunedin, kde sme na pár dní predstierali že chodíme na Otago univerzitu a naučili sa čo-to o lingvistike a politických vedách. No a čo ďalšie sa stalo v Dunedine, o tom bude druhá časť.
