Jazdí sa tu na ľavej strane, ale pri požičiavaní motorky nikto nekontroluje, či s tým máte problém. Vlastne, ani sa ma nepýtali, či mám vodičák. Bankomaty tu sú na každom kroku, takže si netreba so sebou nosiť hotovosť, ako som to pre istotu spravila ja a teraz mám hrču Euro bankoviek, o ktorú sa musím báť. Na letisku mi bankomat povolil si maximálne vybrať 1 500 000 rupií (pribl.100€), v Ubude sa dá vyberať až 2 500 000 rupií, čo je kvôli poplatku za každý výber mojej banky samozrejme lepšie.
Spotrebiče tu majú európske koncovky a žiaden adaptér mi teda nemusel zbytočne zaberať miesto v ruksaku. Priniesť sa dá max 1 liter tvrdého alkoholu na hlavu, ja som mala 6 pív (2 litre) a argument, že pivo nie je tvrdý alkohol a dvakrát som cez kontrolu prešla bez problémov, tretíkrát mi človek pozerajúci na obrazovku zastavil ruksak, lebo tam videl fľašu. Tak som si pomyslela, že dobre, že videl len jednu a vytiahla som jedno z pív, na čo sa ma spýtal, kam letím a po odpovedi 'Bali' ma pustil. Tam národné obmedzenie pitia alkoholu evidentne neberú tak vážne.
Príborový nôž tu nie je veľmi populárny, načo asi, k jedlu štandardne dostávam kombináciu lyžica + vidlička a na mojom crash kurze Bahasy - indonézčiny - sme sa naučili vypýtať si iba garpu a sendok, o nožíku reč nebola.
Nájsť miesto, kde sa dá kúpiť lokálna SIM karta mi trvalo deň a každý, koho som sa spýtala ma poslal 'tam niekde'. Nakoniec som si svoju novú SIM kartu vybavila v práčovni, u dievčiny, ktorá rozumne cíti, že telefonovanie je lepší biznis ako pranie špinavej bielizne, ale ktorá mi dvakrát odstrihla kúsok z karty, keď sa ju snažila zmenšiť pre môj smartfón. Jej šéf (pravdepodobne otec) nebol nadšený, že zruinovala dve úplne nové karty a tretiu mi pre istotu upravil on.
Pri prechádzaní dedinami na mňa domáci väčšinou pozerajú ako na Majku z Gurunu, lebo turisti väčšinou nechodia mimo klasických turistických pamiatok ako ja. Mne to nevadí, lebo môžem zakývať deťom, ktoré na mňa pokrikujú alebo pozdraviť bezzubých starčekov a starenky, ktorí popri ceste kráčajú zo svojho ryžového poľa.
Indonézia prekvapila aj negatívne, pekné miesta špatia porozhadzované odpadky, stačí sa pozrieť za roh chrámu alebo do priekopy. A keď som konečne prvýkrát našla pláž, namiesto ľudí plávali v mori plastové sáčky, fľaše a nejaké vlnami ukoristené topánky. Kde tu sa objaví náznak uvedomenia a vôľa separovať odpad, no pochybujem, že to niekto berie vážne, nie to ešte tomu rozumie.
