Tento nevinný, v podstate automatický e-mail mi otočil moje plány naruby a ja som sa rozhodla, že si odskočím do Indických Himalájí, keď už som tak blízko (nakoniec som samozrejme, v rámci šetrenia, strávila presunom viac času ako ľudia, ktorí prileteli z Floridy alebo Čile). Paras mi týmto ponúkal jedinečnú príležitosť, aby som si získala praktické skúsenosti v tom, o čo sa aktuálne profesne snažím v Mjanmarsku - zaviesť osvetlenie a elektrinu pomocou obnoviteľných zdrojov energie do tých najodľahlejších oblastí.
Nie som z tých, ktorí sa vychvaľujú tým, kam idú predtým ako tam naozaj sú - týmto spôsobom si vytváram akési zadné dvierka, že ak to nevyjde, tak nič to, nikto o tom nevedel, nič som tým nestratila a nikto sa ma na to nebude pýtať. No s Himalájami to bolo inak, musela som nájsť spôsob, ako na túto expedíciu vyzbierať $3000, potrebných na materiál (solárne panely, batérie, nástroje na inštaláciu, atď), zabezpečenie jeho prenosu, náš transport, zainteresovaných sprievodcov, všelijakých povolení atď.,atď. Nie je to malá suma a dlho som premýšľala, či mi to za to stojí až som sa nakoniec pevne rozhodla, že do toho idem. Začala som verejnú zbierku, v ktorej ma podporili ľudia, od ktorých som to nečakala, hovorila som o tom s ľudmi naokolo, ktorých nadšenie bolo niekedy väčšie ako moje odhodlanie a postupne som sa zamotávala do tohto záväzku ísť do Himalájí, aj keď som nakoniec cieľ svojej verejnej zbierky nedosiahla.
Dva týždne plnenia snov a prekonávania seba samých
Stretlo sa nás 20 ľudí zo všetkých kútov sveta, pediater Graham priletel z Južnej Afriky, vojenský tréner Rolf z Dánska, solárny inžinier José z Čile, MIT študent Varun z Bostonu, Austrálčanka Melinda žijúca v indickom Rajestane. Pekná medzinárodná banda. Hoci mnohí z nás netušili nič o inštalácii elektrického vedenia a napájaní na solárne panely a batérie, všetci sme boli odhodlaní sa to naučiť a svojou troškou prispieť k tomu, aby sme spoločne po prvýkrát rozsvietili kláštor Phuktal. Ladakh v indickom štáte Kašmír a Džammu, kde sme sa pohybovali, bol snom pre mnohých zúčastnených, mne stačilo, že idem zaviesť elektrinu na odľahlé miesto a to, že to je v Himalájach bolo iba plus.
2.5 dňa v aute, deň na bicykli, 1.5 dňa putovania v údolí Zanskar - toľko nám trvalo kým sme sa do Phuktalu dostali. Táto naozaj odľahlá časť Himalájí by sa v najbližšom desaťročí nedočkala žiadneho národného elektrického vedenia, nie je to veľmi atraktívny biznis pre tých, ktorým v prevádzke elektriny ide len o zisk. No pre iných, ktorí sa snažia prispieť k udržateľnému rozvoju chudobných oblastí a otvoreniu ich ekonomických a turistických možností, je to biznis ideálny. Global Himalayan Expedition (GHE), Parasov start-up, si zabezpečil financovanie zo súkromných zdrojov od altruistov, ktorí chcú svoje peniaze investovať do niečoho zmysluplného a 3-oj členný GHE tím tak má pred sebou 2 roky plné práce na nikým nechcenom území s 30 dedinami, ktorým chcú zaviesť elektrinu do konca budúceho roka.
No späť k našej expedícii. Pre mňa to bola cesta nezabudnuteľná: v riedkom vzduchu vo výške nad Gerlachom som si vychutnávala pohľad na hory, ktoré sa mi nikdy nezunovali a za každým rohom príroda prekvapila niečím iným. A to už nehovorím o množstve rozhovorov s ľudmi, ktorí sa stali mojou rodinou - bez signálu a internetu, rozprávanie a trávenie času spoločne je jediné, čo nám ostávalo. Príjemná zmena v tomto multimediálnom svete, častokrát prepojenom len povrchne.
Spolu s mníchmi sme v kláštore umiestnili 7 mikro-rozvodných sietí, ktorých zdrojmi energie sú 250W solárne panely. Každá izba, spoločná miestnosť, sklad, schodisko a chodba je teraz osvetlená, dohromady 250 žiaroviek a 6 väčších lámp. Všetko toto je poprepájané káblami, ktoré sme vlastnoručne ponaťahovali a ponabíjali do rozpadávajúcich sa 500 ročných stien.
Pre zakladateľa GHE, Parasa, to bol splnený sen a potom, ako sa modlitebná miestnosť Phuktalu konečne po prvýkrát v živote rozžiarila, Parasova tvár bola plná emócií. Mnísi nám ďakovali a ospevovali našu súdržnosť a spoluprácu, my sme sa navzájom objímali a s nemým úsmevom pozerali na svetlá v kláštore, ktorý v deň, kedy sme prišli, bol, až na pár starých svetielok, ponorený do úplnej tmy.
Ako málo stačí a život ľudí v odľahlých oblastiach sa može výrazne zmeniť. Mnísi tak majú viac času na prácu a modlitby, chodenie po strmých schodoch kláštora v noci už nebude nebezpečné, elektrina podporí turizmus a vytvorí tak nové možnosti zárobku pre kláštor. Keď sa spätne dívam na expedíciu, ktorá bola bohatá na zážitky, ľudí, prírodu a skúsenosti, vidím úsmev v očiach 70 ročného mnícha, ktorý žil v svojej tmavej komôrke celých 60 rokov a v tento deň mu žiarovka prvýkrát v noci osvetľuje jeho domov.
My všetci sme si touto expedíciou splnili naše sny a uskutočnili niečo čo bolo doteraz dlho v našich hlavách. Pre mňa to bola príležitosť, aby som sa, bez toho, aby som niekoho vopred poznala, otvorila novým kamarátom a zážitkom. Potom, čo som posledné mesiace strávila ako solo-cestovateľka to bola výzva byť súčasťou tímu, kde sa robia kompromisy, dochádza k stretu osobností a názorov. To som si aspoň myslela, ale to, že sme boli všetci na jednej lodi, odhodlaní úspešne zavŕšiť toto naše poslanie, viedlo k tomu, že náš tím dva týždne fičal ako švajčiarske hodinky, bez problémov. Podľa indického času :).
Viac fotiek z našej expedície v galérii a v článku publikovanom v časopise Život.
