To sú niektoré z reakcií, keď spomeniem, že žijem v Mjanmarsku. Už viac ako tri roky, s výnimkou mesiaca v lete, ktorý trávim na dovolenke na Slovensku. Ani neviem, ako ten čas ubehol. Turisti, ktorí túto krajinu navštívia, odchádzajú hlavne so spomienkami na to, akí milí a usmievaví ľudia tu žijú a nezabudnú poznamenať, že je tu kopec odpadkov a vadí im to, že si ľudia všade odpľúvajú, lebo žujú betel. Cudzinci, ktorí registrujú správy z ďalekej Ázie sú pobúrení z toho, že vojenská vláda tu pácha zločiny proti ľudskosti voči národnostnej menšine - Rohingya, ktorú, aj po storočiach usadenia na juhovýchode krajiny, oficiálne stále vnímajú ako ilegálnych prisťahovalcov.
Pre mňa sa Mjanmarsko stalo druhým domovom a podobne ako na Slovensku, nič tu nie je čiernobiele. Čím dlhšie tu som, tým viac odkrývam vrstvy toho, ako ich spoločnosť funguje. Práve v tomto čase mi paradoxne život v Mjanmarsku pripomína deväťdesiate roky, potom, ako sa rozpadlo Československo a my Slováci sme sa otvárali západu a vytvárali si demokratickú vládu. Pamätám sa na to, ako sme stáli v dave, keď sa v mojom rodnom meste otvárali supermarket Billa. To bola veľká udalosť. Alebo keď som sedela v tmavej miestnosti internetovej kaviarne a písala prvé e-maily. V Mjanmarsku sa deje čosi podobné - po dlhých rokoch izolácie sa krajina začala otvárať a vplyv nielen západu, ale hlavne veľmocí regiónu - Číny, Indie a Japonska - je citeľný.
V roku 2015 vojenská vláda v Mjanmarsku nejakým zázrakom, ktorý mi doteraz nikto nevie poriadne vysvetliť, uznala výsledky prvých slobodných volieb od prevratu v 1962 (teda ak nerátame voľby v 1990, ktorých výsledky jednoducho ignorovali), stiahla sa do úzadia a prenechala vládu predsedníčke demokratickej strane, Aung San Suu Kyi, bola 20 rokov v domácom väzení ako politický väzeň, strážená príslušníkmi vojenskej vlády. Mjanmarsko teda oficiálne prechádza premenou k demokracii, no všetkým, ktorí tu žijeme je skôr, či neskôr jasné, že je to iba naoko - armáda si stále udržiava pod palcom kľúčové ministerstvá (vnútra, obrany a hraníc), majú právo vetovať akéhokoľvek vládne rozhodnutie a prenechávajú zložité ekonomické a medzi verejnosťou nepopulárne rozhodnutia na Daw Suu, ako ju doma volajú.
Po troch rokoch je vidieť, že takýmito strategickými krokmi, armáda čaká, že demokratická vláda zlyhá a vojenská vláda bude opäť pri moci, tentokrát so silnejšou podporou verejnosti. Ako to v politike býva, všetko je oveľa zamotanejšie a bežnému človeku - vonkoncom cudzincovi - len ostáva špekulovať o politickom vývoji, čo sa deje v hlavnom meste a čo sa stane vo voľbách, ktoré sú naplánované na budúci rok. V priebehu krátkeho času bolo už pár ministrov vymenených kvôli podozreniam z korupcie, v podnikatelia sa sťažujú na strašnú byrokraciu a veľké ekonomické projekty bývajú schválené bez akejkoľvek verejnej súťaže. Stará burina len tak ľahko nevyhynie a Mjanmarsko, hoci sa mení, má pred sebou ešte dlhú cestu.
V čase ekonomických zmien sú do očí bijúce rozdiely medzi zbohatlíkmi a väčšinou obyvateľstva ešte výraznejšie. Keď vidím Ferari zaseknuté v zápche na rozbitých cestách v Yangone alebo predražené dizajnérske kúsky oblečenia v nových nákupných centrách, tak len nechápavo krútim hlavou. Minimálna mzda je pre mnohých 5 EUR na deň a hoci sú životné náklady omnoho nižšie ako v Európe, nie je možné viesť plnohodnotný život. Ľudia z dedín nechodia k lekárom, lebo si to nemôžu dovoliť a ešte pred pár rokmi boli sirény sanitiek veľmi zriedkavé a aj teraz, ak náhodou sanitka prechádza, ostane, ako to Ferari, trčať v zápche áut. Urgentné prípady musia počkať, v priemere sa ľudia dožijú šesťdesiatky, aj keď zvyčajne si starí ľudia svoj vek nepamätajú a už som stretla aj starenky, ktoré mi tvrdili, že majú sto rokov.
Žiadna krajina mi však nedala pocítiť svoju veľkorysosť tak, ako Mjanmarsko. Hlboko zakorenený budhizmus, ktorého tradície vyznáva 90 percent obyvateľstva, má za následky, že ľudia sú štedrí voči svojej komunite, mníchom a aj cudzincom, pretože veria na to, že ich karma takto získava plusové karma bodíky a že v ďalšom živote sa vďaka týmto nesebeckým skutkom narodia ako vyššia forma existencie. Častokrát si tiež kladiem otázku, nakoľko je to nesebecké, keď všetci očakávajú, že si nazbierajú pozitívnu karmu, no ako motivácia byť láskavejším to asi nie je zlé. Už ani nerátam, koľkokrát sa mi stalo, že ma úplní neznámi pohostili, pomohli, postarali sa o mňa a nič za to nechceli.
Je veľa toho, čo ma na Mjanmarsku fascinuje a zaráža a tento príspevok je len začiatok. V mojich ďalších článkoch sa pokúsim priblížiť každodenný život Mjanmarčanov, ako aj to, ako vyzerá naša komunita prisťahovalcov, politickú situáciu, ktorá bude zaujímavejšia každým dňom s blížiacimi sa voľbami, pozitívne aj odvrátené stránky budhizmu, dojmy o rozvojovej práci, ktorej sa tu venujem a typy na cestovanie a posmelenie, prečo prísť do Mjanmarska, aj napriek nestabilnej politickej situácii.
(Poznámka: predtým sa krajina nazývala Barma, no v 89 ju vtedajšia vojenská vláda premenovala a keďže nový názov zahŕňa aj viac ako stovku menšín nielen väčšinovú - Bamar, ja používam názov Mjanmarsko, narozdiel od ľudí a krajín, napr. Francúzsko, ktorí tento názov neuznávajú, kvôli tomu, že bol zmenený vojenskou vládou a tá vo všeobecnosti krajine nepriniesla nič dobrého).
